Occasional demons

Každý človek má zopár príležitostných démonov. Aj ja ich mám. Žijú v zabudnutej minulosti.

Tam kam si ľudia ukladajú pekné spomienky alebo ešte krajšie sny sa vždy votrú aj nejakí démoni. Nebadane, neočakávanie. A keď sa prevalí ich hrozivá prítomnosť, je už spravidla neskoro.
Aj ja ich mám zopár. Tiež prišli nenápadne a potichu. Bojím sa ich, lebo už mám s nimi svoje skúsenosti. Dokonca ich už dobre poznám, lebo sú to stále tí istí. Zjavujú sa v tých najnevhodnejších chvíľach. Niekedy neočakávane, akoby sami od seba ale obyčajne potrebujú pozvanie. Stačí aj nechcené. Takýmto pozvaním býva náhodná spomienka, alebo nevinná myšlienka, ktorá takúto spomienku môže vyvolať. Stále sa plazia okolo a čakajú či nevyslovím meno niektorého z nich.
Pre istotu nemyslím na nové mená, lebo sa bojím, že sa objavia ďalší, o ktorých existencii som doteraz ani netušil.
Mala som s ním tú česť.
Nie, to nevyslovím!

Démoni žijú v tieňoch minulosti a snažia sa ničiť prítomnosť, preto ich do prítomnosti nechcem púšťať. Najmä, keď je takáto krásna. Do budúcnosti by sa mohli dostať len s mojou pomocou, ale tú nikdy nebudú mať. Budúcnosť si chránim. Ale démoni sa nenechajú ovládať a robia si čo chcú. A chcú len zlo. Nikdy sa ich nezbavím, to viem už dávno. Nikto sa im nedokáže ubrániť a ja nie som žiadna výnimka.

Len o jedno sa usilujem.

Nikdy nechcem a ani nesmiem byť takýmto démonom práve ja.

Pre nikoho.
Ja odídem navždy.

Polygamia

Muži sú polygamní. Je to dané biologicky. Presnejšie povedané muži to majú vrodené geneticky a táto vlastnosť vychádza z pudu sebazáchovy. Sexuálny pud ovláda každého muža a žiadna právna alebo spoločenská norma ho nedokáže zastaviť. Čoraz viac sa stretávam so situáciami, keď má manžel okrem manželky aj milenku. S obidvoma dobre vychádza, obe dámy považuje za svoje partnerky, obe miluje a chráni a tieto sa často vzájomne tolerujú. Nemajú sa rady, nenávidia sa, ale tolerujú.

Francúzska psychologička Maryse Vaillantová na základe svojej štúdie zistila, že minimálne štyridsať percent mužov v nejakej životnej fáze malo popri manželke aj milenku. V knihe "Muž, láska, nevera" k týmto výsledkom uvádza: „Väčšina to však nerobila preto, že by svoje partnerky už nemilovali. Naopak. Len potrebovali trochu dýchať. Pre veľké množstvo mužov je monogamia obrovským utrpením a nevera je takpovediac nevyhnutná a utužuje partnerský vzťah“.
Niektorých mužov viac láka vzrušujúci sex s rôznymi ženami, ako ten pravidelný s jednou vyvolenou manželkou a rovnako vyvolenou milenkou. Príležitostný náhodný sex má často za následok rozbitie partnerského vzťahu. Naopak, vernosť jednej milenke utužuje partnerský vzťah s manželkou. Ak muži neustále striedajú ženy na príležitostný sex, potom to už nie je milovanie, ale len sex. K milovaniu je potrebná nežnosť, ktorá je podmienená existenciou úprimného citu a ten môže vzniknúť len v partnerskom vzťahu. Vzťahu s manželkou a vzťahu s milenkou.
Ak sa žena rozhodne pre manželstvo, tak si často okrem svojho muža berie aj jeho milenky, ktorých sa nie je schopný vzdať. Žena, obyčajne, necháva svojich milencov v minulosti.
Muž dokáže byť šťastný v manželstve často až vtedy, keď má oddanú a milujúcu milenku. Úplne iný princíp vzťahu nastane, ak má milenca žena. Keď podvádza žena, hovorí to o nespokojnosti vo vzťahu s partnerom - manželom.
A prečo teda nestačí mužom jedna žena? Toto je častá otázka nespokojných manželiek, ktoré obmedzovaním svojho partnera márne bojujú s jeho biologickým princípom a tak vedú svoje manželstvo do zániku.

A aby som bol nestranný, na záver citát mojej známej, ktorá v tejto súvislosti vyslovila svoj názor takto: Muž, ktorý má ženu aj milenku, je sviňa. Muž, ktorý má iba ženu, je lenivá sviňa...
Publikoval Chlapec: okolo roku 2009

Mŕtve ramená

Život plynie ako rieka, ktorá má svoje prítoky, ale aj mŕtve ramená. Aj život má niekedy mŕtve ramená. Takýmto mŕtvym ramenom bolo aj moje manželstvo, ktoré skončilo bez pokračovania. Ale život išiel ďalej. Aj v podnikaní sú niekedy mŕtve ramená.

Ak v živočíšnej ríši nejaké rameno odumrie a stane sa pre zvyšok organizmu zbytočné, tak potom je nebezpečné a často ohrozuje život celého jedinca. Príroda si s takýmto problémom vie poradiť len veľmi ťažko. Ľudia si dokážu pomôcť amputáciou. Je to úkon bolestivý, často náročný ale v niektorých prípadoch nevyhnutný. Jednoducho je potrebné rozlúčiť sa s chorým tkanivom, ktoré môže otráviť zdravý zvyšok.

Tak isto je to v podnikaní. Ak niektorá činnosť alebo celá divízia v spoločnosti, ktorá inak prosperuje dobre, tvorí trvalú stratu a je celkovo neefektívna, tak skôr, kým do svojho marazmu vtiahne aj zvyšok spoločnosti musí byť zrušená a od zvyšku navždy odpojená.

Takáto je aj naša zvolenská divízia.

Je mi jej ľúto, ale ďalej ich už ťahať nemôžeme, lebo nakoniec stiahnu so sebou aj nás ostatných.
Život musí ísť ďalej.

Dnes

Dnes sa píše rok 2014. Je to už päť rokov, čo som nepísal na blog. Správca stránky mi ho totiž zrušil bez toho, že by som ho o niečo podobné žiadal. Asi si povedal, že je zbytočný.
Nerád robím zbytočné veci, tak som sa ani nesnažil ho obnoviť a pokračovať v písaní.
Až nedávno som len tak z dlhej chvíle založil tento blog a tých pár príspevkov z minulosti, čo sa mi uchovalo, som opäť zverejnil. Tak ako boli vtedy napísané.
Keď som si to začal znova čítať, tak som zistil, že veľmi veľa sa v mojom živote zmenilo.
O mnohé som prišiel ale mnohé som získal.
Len jedno sa vôbec nezmenilo.

Banálny príbeh

Ich príbeh bol banálny. On, ženatý muž, ona rozvedená s dvoma deťmi. 

Všetko to bola náhoda. Našiel jej fotku na internete a poslal jej správu s ponukou na sex za peniaze.

Neurazila sa, ale s úsmevom mu odpovedala. Napísala, že také nepotrebuje, že solventného sponzora už má a dvoch by nestihla a poslala mu kontakt na svoju priateľku, ktorá je vraj v úzkych s peniazmi.

Tak napísal E-mail jej priateľke a svoju ponuku zopakoval, aj keď nevedel komu vlastne píše.

Odpísala, najprv opatrne, s počudovaním, ale potom sa viac otvorila a komunikácia sa rozbehla. Keď mu poslala pár svojich fotografií, tak bol očarený jej šarmom a prirodzenou krásou a navrhol jej nezáväzné stretnutie. Bál sa aby sa nezľakla a nerozmyslela si to. Povedal jej, že ju pozýva na obed, že obedovať treba a keď jeden z nich si bude myslieť, že nemá význam sa viac stretávať, tak sa jednoducho rozídu s podaním ruky a viac sa nemusia vidieť.

Ale stretnutia sa opakovali.

Najprv sa spolu rozprávali len tak pri obedoch. Potom aj pri večeri a kvalitnom víne. A po pár týždňoch si zobrali izbu v penzióne a za dve hodiny ľudského tepla jej dal stovku.

Časom sa z toho stal pravidelný rituál dvakrát do týždňa, okrem dní, kedy sa venovala sama sebe.

Mala z toho pomerne pravidelný príjem, s ktorým mohla počítať. Bola totiž bez práce, len pár hodín brigádovala a živila dve deti. Bývala so svojou mamou a jej priateľom a deťmi v jednoizbovom byte.

Po čase zistil, že ho nebaví hľadať iné dievčatá. Ani vlastná manželka ho už viac nepriťahovala.

Zamiloval sa ako malý chlapec.

Ako išiel čas, tak mal stále väčší dojem, že aj ona sa teší na ich stretnutia. Možno sa nemýlil. Možno to bolo tak, že ona ho mala na peniaze a svoje city venovala priateľovi, s ktorým žila. Trávila s priateľom víkendy a on zatiaľ ticho trpel zavretý doma a ani alkohol mu nepomáhal.

Asi po roku ich pravidelných návštev rôznych hotelov ju zamestnal ako svoju asistentku v spoločnosti, kde pracoval. To bola veľká zmena v ich vzťahu. Zrazu boli viac ako osem hodín spolu, chodievali na viacdňové služobné cesty a on sa tešil na každý nový deň s ňou. Raz sa mu podarilo dostať sa z domu na viac dní a spravili si výlet do Paríža. A túžil ju zobrať k moru a byť s ňou nepretržite vo dne aj v noci.

Jej priateľ postupne zistil, že v ich vzťahu to nie je v poriadku a dohodli sa, že ho radšej ukončia. To bol jeden z najšťastnejších dní v jeho živote. Stalo sa to samo. On jej nikdy nič podobné nenavrhoval, lebo na to nemal morálne právo. Nemohol jej byť plnohodnotným partnerom. Ona ale vedela, že každý víkend sa trápi pri predstave, že je s priateľom. Možno aj ona cítila to čo on.

Dnes už jej dávno nedáva stovku za milovanie v hoteli. Prenajal jej byt a pomáha jej s nájomným a každodennými výdavkami. Zaplatil exekúciu a druhú je pripravený zaplatiť tiež. Kúpil jej auto, aby sa mohla ľahšie venovať deťom a robiť im program. Má totiž stále výčitky svedomia, že nie je poruke vždy keď ho potrebujú.

Zaplatil jej skromnú dovolenku v Grécku, kúpil dva počítače, nábytok do bytu a rôzne drobnosti. Ale stále sa hanbí, že nie je a ani nemôže byť jej plnohodnotný partner.

To preto, že sa nechce, lebo ani nemôže, rozvádzať. A aj preto, že je pre ňu starý, aby s ňou začínal nový život.

Na to už nemá čas.

Často je preto smutný.

Ale vždy je šťastný, keď ju má v náručí.



O prsiach

Najprv som to len tušil ale dnes to viem s určitosťou: prvé čo si na žene všimnem sú prsia. Až potom nohy, zadok alebo tvár. Dnes to už dokážem tak, že si to dotyčná ani nevšimne. Pozerám sa jej do očí a stačí zlomok sekundy na to aby som sa rýchlym pohybom očí dokonale oboznámil so situáciou.

Prvé si ich všímam preto, lebo tie malé ma nedokážu upútať. Aj keď sa nejakej žene podarí získať si moju priazeň, tak skôr či neskôr jej to tie malé prsia prekazia a ja sa zapozerám niekam úplne inam.

Ale povedať o prsiach, že sú malé alebo veľké je veľmi povrchné a nepresné hodnotenie. Veľkosť je relatívny pojem. Napríklad vysoké dobre stavané ženy, po slovensky plnoštíhle, môžu mať malé prsia aj keď potrebujú košíky F a väčšie. Alebo štíhle ženy s košíkmi DD môžu byť povestné ceckane. Stačí ak majú štíhly hrudník, úzky pás, malý zadok a dlhé štíhle končatiny. A vôbec nemusia byť drobnej postavy.

Teda veľkosť pŕs je široký pojem. Skladá sa z viacero proporcií. Tá základná proporcia je pomer obvodu hrudníka k veľkosti košíka podprsenky. Napríklad pomer 90/E je podstatne horší ako 75/D. Teda tie Déčka pôsobia oveľa väčšie. Ale sú aj ďalšie proporcie, ktoré na to majú vplyv. Podstatný je tiež pomer obvodu pása k obvodu bokov a obvodu hrudníka a veľkosti košíkov. Ale to je už vyššia matematika, lebo do pomeru sa dostávajú až štyri dôležité veličiny a tak existuje nekonečne veľa variácií a permutácií.

Samozrejme, že veľkosť prs je síce dôležitá ale nie jediná veličina, čo vplýva na hodnotenie vzhľadu ženy. Ak si odmyslíme, tie umelé so silikónom alebo inou elastickou hmotou vo vnútri a zostaneme len pri tých prírodných, tak stále zostáva veľa možností, ktoré sa pri tej istej veľkosti môžu ocitnúť na opačných póloch stupnice hodnotenia. Je to predovšetkým tvar a pevnosť poprsia. Tvar je pojem relatívny a často závisí od individuálneho vkusu. Obecne asi platí že okrúhle prsia sú viac hodnotené ako tie predĺžené, čo často pripomínajú tvar uší kokeršpaniela, hoci môžu potrebovať rovnakú veľkosť košíka aby sa tam pomestili.

Dôležitá je tiež plocha, ktorou sú spojené s hrudníkom. Ak je tento "základ" dostatočne široký, že pri tých väčších veľkostiach vytvára dojem, že prsia začínajú až kdesi pod pazuchami, tak potom ich pevnosť nie je až tak podstatná.

Naopak časté sú hruškovité tvary, ktoré časom pripomínajú jablko v podkolienke. A vekom sa táto podkolienka naťahuje a veľkosť jabĺčka sa ani veľmi meniť nemusí. Tento tvar v mladom veku môže predchádzať tvar bochníkový kedy prsia sú najmohutnejšie v strede a na oba konce sa zužujú. Časom zmäknú a bochníky sa začnú meniť na jabĺčko v podkolienke a nakoniec skončia ako uši kokeršpaniela.

Ale ani pevnosť poprsia nie je absolútna veličina. Práve tie vylepšované sa vyznačujú vysokou pevnosťou. Stretol som sa aj s takými, čo ma tlačili ako ostré hroty ak som si na ne ľahol, preto som ju radšej otočil na všetky štyri aby mi nezavadzali. Asi aj zaklopať sa na ne dalo.

Ale tými umelými sa nechcem zdržiavať.

Čím ďalej tým viac sa mi páčia práve tie mäkšie. Možno preto, že potom mám istotu, že ich nevylepšoval chirurg. Pri pohľade na krv totiž vždy omdliem a niekedy stačí len jej predstava. A omdlievať pri položení ruky na umelé prsia sa mi vôbec nechce.

Samozrejme tá mäkkosť nemôže byť prehnaná.

Prsia sa musia prispôsobiť ruke, ktorú na ne položím, a snažiť sa dostať zo zovretia pomedzi prsty. Ale ak ich zovriem pevnejšie, tak nemôžu byť ako blato. Musia klásť odpor a prezrádzať prítomnosť tkaniva, ktoré ich vypĺňa. Takéto prsia dokážu aj prezrádzať vzrušenie. Na začiatku sú mäkučké, ale s narastajúcim vzrušením sa dokážu naliať a byť zrazu plné a dokonca viac vztýčené, podobne ako bradavky. Takéto prsia sú najlepšie.

Dôležité sú bradavky a dvorce, ktoré ich obklopujú. Dotvárajú celkový dojem, ktorý nahé ženské prsia vyvolávajú v mužských očiach. Dvorce by nemali byť príliš tmavé ale len o tón dva tmavšie ako pokožka, čo ich obklopuje. Nemajú byť ani príliš malé, lebo pôsobia nežensky, teda buď ako mužské alebo detské. Ani príliš veľké, aby nepokrývali celý oblúk ukončenia pŕs. Majú byť len ako jasne vnímateľné kruhy na prednej strane poprsia. Ani rôzne pretiahnuté a elipsovité tvary nie sú pekné. Ani bradavky v ich strede nemajú byť malé alebo príliš veľké, či pretiahnuté. Dôležité je aby smerovali dopredu a nie k zemi.

Tak aby som to zhrnul. Prsia musia byť:

·         prirodzené,

       ·         okrúhle,
       ·         veľké,

·         so širokým základom,

·         kruhovými dvorcami na prednej strane pŕs s primeranými bradavkami,

·         mäkké so schopnosťou meniť sa na pevné v závislosti od vzrušenia.

A najmä, musia sa nachádzať na milovanej bytosti.

Ja som už také, najkrajšie na svete, našiel, len ich hrdá nositeľka o tom ešte nevie.

Muži žiarlia dozadu a boja sa budúcnosti

Nikdy som si o sebe nemyslel, že som žiarlivec. Možno trochu majetnícky jedináčik, ktorý nie je zvyknutý že mu siahajú na jeho hračku, lebo si ju niekto chce požičať alebo nebodaj mi ju zobrať navždy. Určite nie som chorobný žiarlivec, ktorý komplikuje život sebe, svojej partnerke a celému okoliu. Len mám rád vo veciach jasno. Alebo nech sa každý drží toho, čo mu patrí.

V minulosti som bol sebavedomý a presvedčený o svojej jedinečnosti, preto som si ani v kútiku duše nepripúšťal, že by mi niekto mohol zobrať to, čo som miloval nadovšetko na svete.

Ale stalo sa.

Prišiel som o svoju jedinú a dovtedy určite najväčšiu Lásku. Keď mi oznámila, že je pobalená a odchádza, a že sa stretneme až na rozvodovom súde, tak som tomu vôbec neveril a pokladal to za ďalší výchovný krok z jej strany aby zmenila to, čo jej na mne vadilo.

Až po dlhom čase som pochopil, že už definitívne stroskotali všetky jej pokusy o moju zmenu a jednoducho to raz a navždy vzdala.

A nikdy som nepochopil, kedy ten zlom nastal.

Prečo nastal dnes už viem. Asi žiarlila. A nebola to len žiarlivosť. Nedokázala sa preniesť cez skutočnosť, že sa v mojom živote vyskytli aj iné ženy, ktoré som síce nikdy nemiloval ale páčili sa mi a páčilo sa mi milovanie s nimi. Nemal som k nim citový vzťah, lebo som miloval len Ju a keď som zamilovaný, tak to neviem naraz na dve strany. Ale sex som vedel. Myslel som si, že to cíti podobne ako ja, že vie, že o nič vážne nejde. Že to predsa nemôže ohroziť môj vzťah k nej. Veď išlo len o nezáväzný sex. Veď miloval som len Ju a nikoho iného. Veď len Ona bola moja jediná Láska.

Ako veľmi som sa mýlil!

Dnes, keď šediny definitívne zvíťazili nad pôvodnou farbou mojich vlasov som múdrejší. Dnes tomu rozumiem veľmi dobre.

Viem to aj podľa seba. Nedokázal by som sa preniesť cez poznanie, že moja najbližšia bytosť sa občas zabáva niekde inde. Nepomohla by mi ani skutočnosť, že by sa s tým netajila, ako ja kedysi. Ani jej uistenia, že miluje len mňa, a že o nič vážne predsa nejde. Len o sex.

Dnes tomu rozumiem dobre.

Dokonca som si všimol aj to, že neznesiem, ak mi rozpráva o svojich vzťahoch z minulosti. Že aj takáto skutočnosť ma bolí akoby sa to malo stať zajtra a nie pred mnohými rokmi. Nepomáha ani to, že nebol vtedy ženatý, ale už rozvedený, alebo že na výlete s iným ženatým si to rozmyslela a nakoniec mu nedala, alebo že s ďalším trávili iba víkendy. Bolí ma, keď mi hovorí, že s inými to nebolo zďaleka také dobré ako teraz so mnou.

Alebo. Alebo..
Nechcem počúvať radšej nič.

Zistil som, že žiarlim na to čo bolo.
Zistil som, že radšej nechcem ani vedieť čo bolo. A už vôbec nie detaily. Vždy mi veľmi dlho trvá, keď mi niekedy o tom rozpráva, kým sa s tým dokážem vyrovnať a kým sa zas na ňu dokážem pozerať tými istými očami ako predtým.

Nechcem poznať minulosť a budúcnosti sa bojím.

Podnikateľský plán

Dnes som strávil pracovný deň písaním. Podobne ako spisovateľ, len moje písanie nemalo za úlohu získať čo najširší okruh čitateľov a plniť kasy kníhkupcom. Nebolo totiž určené pre široké masy čítajúcich romantikov, ale len pre úzky kruh členov predstavenstva, ktorých úlohou je strážiť hromadenie majetku.
Písal som podnikateľský plán našej spoločnosti na tento rok. Mám ho už dávno premyslený, ale musel som ho dať do formy, ktorá nie len presvedčí moje predstavenstvo ale ho aj nadchne.

Rozhodol som sa pre klasickú konštrukciu: úvod do problematiky - zápletka - vyvrcholenie - rozuzlenie - záver.

A osnova bola jasná!

Pri pohľade na moju asistentku, prechádzajúcu okolo môjho stola, v priliehavom oblečení, ktoré viac prezrádzalo ako zakrývalo, som sa rozhodol zapojiť do toho aj trochu erotiky. Jej pohupujúce sa prsia

a vlniace sa boky ma inšpirovali ku krásnym básnickým obrazom a prirovnaniam, ktoré zaujímavo dokresľovali vytýčené ciele spoločnosti a reálnosť ich dosiahnutia v priebehu roka. Chcel som tam dať aj trocha nežnosti a pekných úsmevov, lebo nežnosť mám rád a úsmevy dokážu búrať zábrany a aj colné embargá. Ale v tvrdej súťaži na trhu, kde konkurent likviduje súpera všetkými prostriedkami, aj tými nedovolenými, sa to akosi nehodilo k obchodnej politike, ktorú sme si vytýčili.

Tak som sa sústredil na sex. Taký tvrdý a nekompromisný, ako v obchode, keď každý myslí len sám na seba. A ja som chcel myslieť len na dobro firmy, ktorú vediem, tak som poriadne pritvrdil.

Len akosi mi to nešlo. Nie som veľmi na tvrdosť pri sexe a predstava, že týram a ponižujem milovanú bytosť sa mi nie veľmi páči.

Tak som hrubosti vylúčil a zas som sa topil len v nežnostiach.

Po pár márnych pokusoch o primiešanie iskrivej erotiky a nežného milovania do podnikateľského plánu som nakoniec túto márnu snahu opustil a uspokojil som sa so sústavou excelovských tabuliek od finančnej riaditeľky, doplnených grafmi o vzdelanostnej štruktúre našich zamestnancov a náraste obchodných aktivít podľa jednotlivých sektorov našej činnosti. Najkrajší bol graf rastúcich tržieb.

S pocitom dobre vykonanej práce som vypol počítač a zapozeral som sa na svoju asistentku ako sa skláňa nad mojím stolom po dopité poháre a zas čímsi pohupuje a pomyslel som si, že tento rok bude určite úspešný.

Aj pre našu firmu.

Už teraz sa na to všetko teším.

 

Letný deň

Je tomu už skoro rok. Bol krásny deň uprostred leta. Ten rok bolo tak horúco, že voda v jazere bola teplá ako polievka. Všetko bolo akoby spomalené. Aj čas plynul len tak lenivo, ako hustý med, ktorému sa nechce z nádoby. Malá vodná korytnačka pomaly plávala pri hladine a tvárila sa, že melie z posledného. Asi si myslela, že z nej práve varia korytnačiu polievku. Rákosie okolo brehu bolo zrelé a nehybne sa zrkadlilo v zelenej jazernej hladine rovnej ako sklo. Len drobné vlnky zostávali za oblým chrbtom korytnačky a snažili sa na nás zablysnúť ako zrkadielka skôr, kým definitívne zanikli. Slnko pálilo už niekoľko týždňov ako na púšti. Vzduch sa nehýbal. Nehýbali sa ani lístočky na stromoch okolo. Nehýbali sa ani nahé ženské telá vystavené slnku na brehu jazera. Ani nám sa nechcelo hýbať.

V práci bola horúčava, ktorá zmenila všetky naše ambície usilovne pracovať na akúsi mľandravú neforemnú hmotu. Vtedy som dostal nápad ísť sa okúpať a tak prečkať dennú horúčavu. Keďže sme v práci nemali plavky tak sme sa vybrali na nudistickú pláž.

Z auta sme vystúpili spotení, tak sme si už na parkovisku vyzliekli tričká a kráčali sme lesom k vode. Aj komáre boli z toho tepla tak omámené, že nám dávali pokoj. Alebo možno nedávali, len už nevládali prepichnúť svojimi sosákmi našu pokožku. Sosáky totiž v teple tiež mäknú a ohýbajú sa.

Prišli sme k vode, a položili sme si deku na zbytok trávy, čo ešte odolala horúcemu suchu.

Rýchlo som sa zbavil šiat, lebo v tom dusnom teple som si nič príjemnejšie nevedel ani predstaviť. Nahý som stál na behu jazera a čakal, čo sa stane. Ona totiž bola veľmi cudná. Nikdy si pri vode a opaľovaní nedávala dole ani podprsenku. Nieto všetko, ako sa na nudistickej pláži patrí. Povedal som jej, že nemusí byť nahá, že to tu nie je povinnosť. Že každý sa kúpe a opaľuje tak, ako sa mu páči.

Asi vyrastala v kláštore, tak som bol opatrný, nepresviedčal, nenaliehal.

Začala sa vyzliekať. Postupne, pomaly. Jednotlivé kusy odevu pomaly kládla na okraj deky. Jeden za druhým a neprestávala. Aj ten posledný pekne uložila a nahá vykročila k vode s úsmevom na tvári.

Pri pohľade na jej ženské krivky som musel začať zhlboka dýchať, lebo mi zrazu začal chýbať vzduch. Ako vždy, keď ju zas vidím nahú. Keď som sa trochu prebral, tak som sa zas musel rýchlo presunúť po pás do vody, lebo sa neparí postávať pri brehu so stoporeným mužstvom. Ani na nudistickej pláži sa to nepatrí.

Voda bola teplá ako Indický oceán v období sucha, tak ma vôbec neschladila a napätie nepovoľovalo. Ani teória so sosákmi v teple nefungovala. Proste je pre mňa tá najkrajšia žena na svete a stačí jeden letmý pohľad na jej klenuté telo, aby všetky teórie zlyhávali. Väčšinou som ležal na bruchu, aby som ostatným nevystavoval svoje vzrušenie na obdiv. Trochu som si tak pripálil chrbát a nezvyknutý zadok, ale bolo to asi najkrajšie opaľovanie môjho života.

Kúpali sme sa, smiali na deke a tešili na súmrak s trochu chladnejším vzduchom, v ktorom sa dá tak krásne milovať.
Zobudil som sa ráno na zvuk fénu vychádzajúci z kúpeľne, ale to už bol iný deň.



O slobode

Bola škaredá a zlá. Len v spánku sa s ním nehádala, ale vtedy zas poriadne chrápala. Ako starý chlap.
Zobudila sa uprostred noci so zvláštnou úzkosťou v srdci. Otočila sa k manželovi a vtedy zistila, že jeho miesto v posteli je prázdne..
Nečujne vstala a po špičkách vyšla zo spálne a zamierila do kuchyne, z ktorej vychádzalo tlmené svetlo.
Sedel za stolom so sklonenou hlavou. Pred sebou mal poloprázdny pohár. Sedel úplne bez pohybu. Keď sa postavila na prah dverí pomaly zdvihol hlavu a priložil si pohár k ústam. Vtedy to zbadala. Oči mal plné sĺz a aj líca mal mokré od toho, ako mu stekali po tvári. Smutne na ňu pozeral.
Zovrelo ju pri srdci. Zlá predtucha sa začala zhmotňovať.
- Čo sa stalo? opýtala sa.
- Pamätáš sa na dnešný deň pred dvanástimi rokmi? odpovedal otázkou a pokračoval:
- Prišla si za mnou a oznámila mi, že si tehotná. Vtedy som uvažoval, o dvoch možnostiach. Buď si ťa zoberiem, lebo som vedel, že na zákrok nepôjdeš, alebo sa ťa zbavím raz prevždy a pôjdem do basy za úkladnú vraždu.
- Viem, povedala ona. Už si mi o tom rozprával, čo ti vtedy tiahlo hlavou. Vzdychla.
- Ak by som to vtedy urobil, tak za vraždu by som dostal dvanásť rokov a práve dnes je ten deň, čo by som bol opäť slobodný.

 Piatok, apríl 24, 2009

O samote

Manželke povedal, že odchádza posedieť s priateľmi pri pive. Nebola to pravda. Potreboval byť sám a nechať myšlienky voľne tiahnuť hlavou. Kráčal nočným mestom a ani nevnímal kade. Čas plynul akoby v inej dimenzii. Nočné chodníky ho ukludňovali a tak sa mlčky usmieval do prázdna. Asfalt sa ešte leskol od nedávneho jarného dažďa. Lampy popri ceste kreslili farebné tiene čudesných tvarov, ktoré sa hrozivo naťahovali za jeho osamelou postavou vždy, keď okolo prešlo auto s rozsvietenými reflektormi.
Vtom ju zbadal. Stála sama opretá o lampu, akoby niekoho čakala. Obzrel sa, ale nevidel nikoho, kto by sem prichádzal. Potom si pomyslel, že možno čaká na taxík a chcel prejsť okolo nej a nepozerať na jej zvodné telo. Vtedy si ho všimla aj ona. Otočila hlavu smerom k nemu a sledovala ho pohľadom. Tváril sa, že ju nevidí a pomaly kráčal k lampe, o ktorú sa opierala. Keď bol len pár metrov od nej, tak sa pomaly otočila, rozopla si lesklé červené sako a roztiahla blúzku pripomínajúcu krajkové pančuchy a ukázala mu svoje veľké prsia. Nehovorila nič, len na neho zasnene pozerala. Spomalil krok a stále kráčal k nej. Nehovorila nič a pozerala mu do očí. Prišiel tesne k nej a vtedy mu ukázala aj oholené ohambie.
Ani on nič nepovedal, len ju chytil za rameno a spoločne nastúpili do taxíka, ktorý privolal.
- Kam ideme? opýtala sa.
- Do baru na drink. odpovedal.
Po tejto krátkej výmene slov obaja zmĺkli a pozerali sa von z auta na svietiace výklady mihajúce sa okolo.
Noc strávil na barovej stoličke. Spoločne pili jeden koňak za druhým a ani na seba neprehovorili. Obaja toho zniesli veľa, lebo mali za sebou poriadny tréning.
Až pri záverečnej sa k nemu otočila a povedala: - Ja už pôjdem, lebo musím. Ráno mám prednášku. Dáš mi niečo?
Bez slova jej podal dvesto euro. Bol spokojný. Nestrávil veľa takých príjemných večerov.
Domov sa vrátil až za svitania. Manželka sa zobudila, keď si k nej líhal do postele a opýtala sa ho kde bol celú noc.
- Bol som s jednou ceckatou kurvou.
Zasmiala sa a povedala: -Nevymýšľaj si, veď na tebe vidím, že ideš z krčmy. Tiež sa usmial a zaspal.

 Štvrtok, apríl 16, 2009

Autobus dobrej nálady

Už viac ako dve desaťročia chodievam každú Veľkú noc na lyžovačku s priateľmi. Je nás toľko, že si prenajmeme autobus a spoločne vyrážame z Bratislavy do Tatier. Chodievajú s nami naše deti a dnes už aj deti našich detí a psy a priatelia z iných odborov činností. Najprv to bola len skupina architektov, ale časom sa rozrástla o hercov a spevákov. Mám rád tú cestu autobusom, keď spoločne popíjame a rozprávame sa o veciach, čo sa stali za ten čas, čo sme sa nevideli.

Aby cesta lepšie ubiehala zastavujeme sa v obľúbených reštauráciách a motorestoch. Keďže z roka na rok je viac diaľničných úsekov v prevádzke musíme z diaľnice zísť a len tak sa k tým motorestom dostaneme. Odbočenia z cesty a krátke posedenia na mnohých miestach spôsobujú, že cesta z Bratislavy na Chopok trvá osem až desať hodín. Vraj, lebo mnohí to vedia len z počutia a najmä záver cesty si nepamätajú.

Deti, ktoré sa najprv tešili na lyžovačku postupne všetky plačú, lebo prestávajú veriť, že niekedy do hôr dorazíme a sú presvedčené, že ich rodičia sa rozhodli cestovať dovtedy, kým sa neupijú k smrti.
Alebo Jano, známy gitarista. Vystúpil z autobusu tesne pred odchodom na ďalšiu zastávku a išiel ocikať zadné koleso, lebo pivo s whisky si pýtalo svoje. Vtom sa autobus pohol a nik si nevšimol, že nie je na svojom mieste. Neskôr, keď dorazil do hotela za nami popisoval, ako sa trápne cítil v strede parkoviska cikajúc do prázdna, keď autobus odišiel a nechal ho tam. Mal len košeľu, bol bez peňazí a dokladov a nepamätal si meno hotela kam sme mali namierené. Nevedel ani v akom meste sa nachádza. Keď sa pýtal ľudí na parkovisku ako sa volá mesto v ktorom sa ocitol títo sa bez slova odvracali od toho potácajúceho sa opilca.
Alebo cigánka v bufete pri ceste pred Novou Baňou. Keď sme začali hrať na dvoch gitarách a piť rum a borovičku ako od smädu, tak zložila svetrík a len tak v tieľku tancovala na stole. Nemohol som si nevšimnúť, čo má vytetované na ramene: erzika@novabana.sk Hneď som vedel, že Slovensko napreduje v elektronizácii.
Idem sa teda pobaliť a o chvíľu vyrážame. Zajtra v skorých ranných hodinách budeme na mieste. Už nás v hoteli poznajú, tak si myslím, že dnešnú večeru, ktorú máme objednanú, ani variť nezačnú.

 Štvrtok, apríl 09, 2009