Šedivá nedeľa

Dnes som si sám sebe pripadal smiešny. Smiešny a nevyrovnaný.

Urazil som sa na svoju milenku, lebo medzi priateľmi na Facebooku má zopár svojich bývalých vzťahov.

Keď som jej opakovane napísal, že sa mi nepáči pozerať do neznámych mužských tvárí a predstavovať si ako na nej ležia a z blízka jej pozerajú do očí a ona ich objíma a pomáha im pohybom svojej panvy...

Vadí mi ich každodenná prítomnosť na jej profile.

Vadí mi ich prítomnosť v mojich predstavách.

Vadí mi, ak mi rozpráva o svojich vzťahoch z minulosti.

Takáto skutočnosť ma bolí akoby sa to malo stať zajtra a nie pred mnohými rokmi. Nepomáha ani to, že nebol vtedy ženatý, ale už rozvedený, alebo že si to na výlete s iným ženatým rozmyslela a nakoniec mu nedala, alebo že s ďalším trávila iba víkendy.

Bolí ma, keď mi hovorí, že s inými to nebolo zďaleka také dobré ako teraz so mnou.

Alebo.
Alebo...

Nechcem počúvať radšej nič.

A už vôbec nechcem denne vidieť svojich predchodcov.

Zistil som, že žiarlim na to čo bolo.

Zistil som, že radšej nechcem ani vedieť čo bolo. A už vôbec nie detaily. 

Vždy mi veľmi dlho trvá, kým sa s tým dokážem vyrovnať a kým sa zas na ňu dokážem pozerať tými istými očami ako predtým.

Nechcem poznať minulosť a budúcnosti sa bojím.

J. Partman raz napísal:

"To, že sa z času na čas cítime pod psa, je v poriadku. Prežiť si zlú náladu je omnoho lepšie, než s ňou bojovať. Nepotláčať negatívne emócie je základom prijatia seba samého a tiež cesta k znovu nájdeniu spokojnosti. Potláčanie zlých nálad spôsobuje rozpoltenosť. Pokiaľ k sebe budeme úprimní, zlé pocity oveľa rýchlejšie zmiznú. Ale nik nehovorí, že musíme svoje emócie prehnane ventilovať."

Tak už mlčím.

Opakujem sa, viem.

Som smiešny a nevyrovnaný.

Viem.
Už mlčím.