Môj priateľ Čas

Niekedy sa len tak zamyslím a premietam si svoj život. Predstavujem si, čo bolo, čo ma ešte čaká a čo všetko by som ešte chcel. Takéto zamyslenia bývajú veľmi nebezpečné, lebo čím ďalej tým častejšie prichádzam na to, že už asi na nič nie som. Na nič zmysluplné alebo inak osožné. Na nič, čo by sa mohlo v budúcnosti zísť a byť prospešné. Komukoľvek.

Kedysi som mohol byť aspoň potešením pre ženy. Alebo nádejou pre mladú vedu, alebo moju začínajúcu obchodnú spoločnosť. Ale toto všetko už dávno pominulo. Zamýšľam sa, či môžem byť prínosom pre firmu čo ma platí. Či by niekto mladší a plný energie nebol pre ňu vhodnejší.

Alebo sa zamýšľam, či by som nemal uvoľniť svoje miesto niekomu kto môže by jej životný partner a reálna opora, nie len teraz, ale aj o niekoľko desaťročí. Nie len niekoľko krátkych chvíľ tak, ako ja.

Zamýšľam sa, či nie je zbytočné celé toto moje snaženie. Či nežijem len v márnych ilúziách.
Na čo komu som?
Potrebuje ma niekto?
Ja za to vlastne ani nemôžem. Celé to má na svedomí môj priateľ Čas.
Ale aspoň jedno viem isto: to čo je zbytočné nebýva smiešne.
Len smutné.
Ale Čas všetko vyrieši.
Definitívne.

Nerozumiem ženám

Dnes som si náhodou spomenul na svoju dávnu priateľku. Bola dobre stavaná s absolútnou neschopnosťou dovidieť si na špičky lodičiek. Jej hruď bola vyvinutá tak, že bez zrkadla to proste nebolo možné. Aj postavu mala takú. Bola ako presýpacie hodiny. S úzkym pásom a guľatými bokmi a pevnými stehnami. Úplne ako antická Venuša z klasického obdobia. Hoci mala len niečo po dvadsiatke, mala rada milovanie vo všetkých formách ako skúsená žena. Áno, aj v trojici s ďalšou ženou. Preto som ju občas pozýval na rôzne výlety a erotické stretnutia.

Podobná bola aj moja ďalšia kamarátka, len už nepotrebovala zrkadlo a ani tie presýpacie hodiny až tak nepripomínala, ale zato mala tak dlhé nohy, že keď ich roztiahla, tak sa určite rozkýval luster. Mala totiž cez meter osemdesiat a postavu ladných tvarov ako modelka z Vogue. Bola škorpiónka, a tie netreba prehovárať na žiadne erotické experimenty.

Obe som ich pozval na výlet so mnou do starobylých Atén. Ubytovali sme sa v izbe s veľkou manželskou posteľou a prístelkou pod oknom, za ktorým bola Akropola. Vedel som, že prístelku nebudeme potrebovať, lebo aj napriek tým ťažkým prsiam a dlhým nohám sa do jednej postele zmestíme všetci traja.

Aj sme sa zmestili.

Prekvapenie som zažil až večer, keď sme si po spoločnom sprchovaní ľahli všetci do postele. Venoval som sa im obom tak ako sa obe venovali mne a sebe navzájom. Najprv sme sa hrali s tou dlhonohou na jazdu na koni a potom na krotiteľa a spínajúceho sa býka. Keď som neskôr chcel aby sa vystriedali, tak tá venuša sa stále snažila toho koníka upokojiť len ústami. Keď som jej povedal, že to chcem tak ako to robia motýle, tak mi povedala, že je zamilovaná a nechce svojho priateľa podvádzať a že zostane len pri oblizovaní a prehĺtaní.

A pokračovala až do konca s dobrým pocitom, že nie je neverná.

Ja som taký pocit nemal. Nemal som ho ani po druhej noci, čo sme spolu v Aténach strávili, hoci sa situácia opakovala rovnako.

Asi nerozumiem ženám.

Occasional demons

Každý človek má zopár príležitostných démonov. Aj ja ich mám. Žijú v zabudnutej minulosti.

Tam kam si ľudia ukladajú pekné spomienky alebo ešte krajšie sny sa vždy votrú aj nejakí démoni. Nebadane, neočakávanie. A keď sa prevalí ich hrozivá prítomnosť, je už spravidla neskoro.
Aj ja ich mám zopár. Tiež prišli nenápadne a potichu. Bojím sa ich, lebo už mám s nimi svoje skúsenosti. Dokonca ich už dobre poznám, lebo sú to stále tí istí. Zjavujú sa v tých najnevhodnejších chvíľach. Niekedy neočakávane, akoby sami od seba ale obyčajne potrebujú pozvanie. Stačí aj nechcené. Takýmto pozvaním býva náhodná spomienka, alebo nevinná myšlienka, ktorá takúto spomienku môže vyvolať. Stále sa plazia okolo a čakajú či nevyslovím meno niektorého z nich.
Pre istotu nemyslím na nové mená, lebo sa bojím, že sa objavia ďalší, o ktorých existencii som doteraz ani netušil.
Mala som s ním tú česť.
Nie, to nevyslovím!

Démoni žijú v tieňoch minulosti a snažia sa ničiť prítomnosť, preto ich do prítomnosti nechcem púšťať. Najmä, keď je takáto krásna. Do budúcnosti by sa mohli dostať len s mojou pomocou, ale tú nikdy nebudú mať. Budúcnosť si chránim. Ale démoni sa nenechajú ovládať a robia si čo chcú. A chcú len zlo. Nikdy sa ich nezbavím, to viem už dávno. Nikto sa im nedokáže ubrániť a ja nie som žiadna výnimka.

Len o jedno sa usilujem.

Nikdy nechcem a ani nesmiem byť takýmto démonom práve ja.

Pre nikoho.
Ja odídem navždy.

Polygamia

Muži sú polygamní. Je to dané biologicky. Presnejšie povedané muži to majú vrodené geneticky a táto vlastnosť vychádza z pudu sebazáchovy. Sexuálny pud ovláda každého muža a žiadna právna alebo spoločenská norma ho nedokáže zastaviť. Čoraz viac sa stretávam so situáciami, keď má manžel okrem manželky aj milenku. S obidvoma dobre vychádza, obe dámy považuje za svoje partnerky, obe miluje a chráni a tieto sa často vzájomne tolerujú. Nemajú sa rady, nenávidia sa, ale tolerujú.

Francúzska psychologička Maryse Vaillantová na základe svojej štúdie zistila, že minimálne štyridsať percent mužov v nejakej životnej fáze malo popri manželke aj milenku. V knihe "Muž, láska, nevera" k týmto výsledkom uvádza: „Väčšina to však nerobila preto, že by svoje partnerky už nemilovali. Naopak. Len potrebovali trochu dýchať. Pre veľké množstvo mužov je monogamia obrovským utrpením a nevera je takpovediac nevyhnutná a utužuje partnerský vzťah“.
Niektorých mužov viac láka vzrušujúci sex s rôznymi ženami, ako ten pravidelný s jednou vyvolenou manželkou a rovnako vyvolenou milenkou. Príležitostný náhodný sex má často za následok rozbitie partnerského vzťahu. Naopak, vernosť jednej milenke utužuje partnerský vzťah s manželkou. Ak muži neustále striedajú ženy na príležitostný sex, potom to už nie je milovanie, ale len sex. K milovaniu je potrebná nežnosť, ktorá je podmienená existenciou úprimného citu a ten môže vzniknúť len v partnerskom vzťahu. Vzťahu s manželkou a vzťahu s milenkou.
Ak sa žena rozhodne pre manželstvo, tak si často okrem svojho muža berie aj jeho milenky, ktorých sa nie je schopný vzdať. Žena, obyčajne, necháva svojich milencov v minulosti.
Muž dokáže byť šťastný v manželstve často až vtedy, keď má oddanú a milujúcu milenku. Úplne iný princíp vzťahu nastane, ak má milenca žena. Keď podvádza žena, hovorí to o nespokojnosti vo vzťahu s partnerom - manželom.
A prečo teda nestačí mužom jedna žena? Toto je častá otázka nespokojných manželiek, ktoré obmedzovaním svojho partnera márne bojujú s jeho biologickým princípom a tak vedú svoje manželstvo do zániku.

A aby som bol nestranný, na záver citát mojej známej, ktorá v tejto súvislosti vyslovila svoj názor takto: Muž, ktorý má ženu aj milenku, je sviňa. Muž, ktorý má iba ženu, je lenivá sviňa...
Publikoval Chlapec: okolo roku 2009

Mŕtve ramená

Život plynie ako rieka, ktorá má svoje prítoky, ale aj mŕtve ramená. Aj život má niekedy mŕtve ramená. Takýmto mŕtvym ramenom bolo aj moje manželstvo, ktoré skončilo bez pokračovania. Ale život išiel ďalej. Aj v podnikaní sú niekedy mŕtve ramená.

Ak v živočíšnej ríši nejaké rameno odumrie a stane sa pre zvyšok organizmu zbytočné, tak potom je nebezpečné a často ohrozuje život celého jedinca. Príroda si s takýmto problémom vie poradiť len veľmi ťažko. Ľudia si dokážu pomôcť amputáciou. Je to úkon bolestivý, často náročný ale v niektorých prípadoch nevyhnutný. Jednoducho je potrebné rozlúčiť sa s chorým tkanivom, ktoré môže otráviť zdravý zvyšok.

Tak isto je to v podnikaní. Ak niektorá činnosť alebo celá divízia v spoločnosti, ktorá inak prosperuje dobre, tvorí trvalú stratu a je celkovo neefektívna, tak skôr, kým do svojho marazmu vtiahne aj zvyšok spoločnosti musí byť zrušená a od zvyšku navždy odpojená.

Takáto je aj naša zvolenská divízia.

Je mi jej ľúto, ale ďalej ich už ťahať nemôžeme, lebo nakoniec stiahnu so sebou aj nás ostatných.
Život musí ísť ďalej.

Dnes

Dnes sa píše rok 2014. Je to už päť rokov, čo som nepísal na blog. Správca stránky mi ho totiž zrušil bez toho, že by som ho o niečo podobné žiadal. Asi si povedal, že je zbytočný.
Nerád robím zbytočné veci, tak som sa ani nesnažil ho obnoviť a pokračovať v písaní.
Až nedávno som len tak z dlhej chvíle založil tento blog a tých pár príspevkov z minulosti, čo sa mi uchovalo, som opäť zverejnil. Tak ako boli vtedy napísané.
Keď som si to začal znova čítať, tak som zistil, že veľmi veľa sa v mojom živote zmenilo.
O mnohé som prišiel ale mnohé som získal.
Len jedno sa vôbec nezmenilo.

Banálny príbeh

Ich príbeh bol banálny. On, ženatý muž, ona rozvedená s dvoma deťmi. 

Všetko to bola náhoda. Našiel jej fotku na internete a poslal jej správu s ponukou na sex za peniaze.

Neurazila sa, ale s úsmevom mu odpovedala. Napísala, že také nepotrebuje, že solventného sponzora už má a dvoch by nestihla a poslala mu kontakt na svoju priateľku, ktorá je vraj v úzkych s peniazmi.

Tak napísal E-mail jej priateľke a svoju ponuku zopakoval, aj keď nevedel komu vlastne píše.

Odpísala, najprv opatrne, s počudovaním, ale potom sa viac otvorila a komunikácia sa rozbehla. Keď mu poslala pár svojich fotografií, tak bol očarený jej šarmom a prirodzenou krásou a navrhol jej nezáväzné stretnutie. Bál sa aby sa nezľakla a nerozmyslela si to. Povedal jej, že ju pozýva na obed, že obedovať treba a keď jeden z nich si bude myslieť, že nemá význam sa viac stretávať, tak sa jednoducho rozídu s podaním ruky a viac sa nemusia vidieť.

Ale stretnutia sa opakovali.

Najprv sa spolu rozprávali len tak pri obedoch. Potom aj pri večeri a kvalitnom víne. A po pár týždňoch si zobrali izbu v penzióne a za dve hodiny ľudského tepla jej dal stovku.

Časom sa z toho stal pravidelný rituál dvakrát do týždňa, okrem dní, kedy sa venovala sama sebe.

Mala z toho pomerne pravidelný príjem, s ktorým mohla počítať. Bola totiž bez práce, len pár hodín brigádovala a živila dve deti. Bývala so svojou mamou a jej priateľom a deťmi v jednoizbovom byte.

Po čase zistil, že ho nebaví hľadať iné dievčatá. Ani vlastná manželka ho už viac nepriťahovala.

Zamiloval sa ako malý chlapec.

Ako išiel čas, tak mal stále väčší dojem, že aj ona sa teší na ich stretnutia. Možno sa nemýlil. Možno to bolo tak, že ona ho mala na peniaze a svoje city venovala priateľovi, s ktorým žila. Trávila s priateľom víkendy a on zatiaľ ticho trpel zavretý doma a ani alkohol mu nepomáhal.

Asi po roku ich pravidelných návštev rôznych hotelov ju zamestnal ako svoju asistentku v spoločnosti, kde pracoval. To bola veľká zmena v ich vzťahu. Zrazu boli viac ako osem hodín spolu, chodievali na viacdňové služobné cesty a on sa tešil na každý nový deň s ňou. Raz sa mu podarilo dostať sa z domu na viac dní a spravili si výlet do Paríža. A túžil ju zobrať k moru a byť s ňou nepretržite vo dne aj v noci.

Jej priateľ postupne zistil, že v ich vzťahu to nie je v poriadku a dohodli sa, že ho radšej ukončia. To bol jeden z najšťastnejších dní v jeho živote. Stalo sa to samo. On jej nikdy nič podobné nenavrhoval, lebo na to nemal morálne právo. Nemohol jej byť plnohodnotným partnerom. Ona ale vedela, že každý víkend sa trápi pri predstave, že je s priateľom. Možno aj ona cítila to čo on.

Dnes už jej dávno nedáva stovku za milovanie v hoteli. Prenajal jej byt a pomáha jej s nájomným a každodennými výdavkami. Zaplatil exekúciu a druhú je pripravený zaplatiť tiež. Kúpil jej auto, aby sa mohla ľahšie venovať deťom a robiť im program. Má totiž stále výčitky svedomia, že nie je poruke vždy keď ho potrebujú.

Zaplatil jej skromnú dovolenku v Grécku, kúpil dva počítače, nábytok do bytu a rôzne drobnosti. Ale stále sa hanbí, že nie je a ani nemôže byť jej plnohodnotný partner.

To preto, že sa nechce, lebo ani nemôže, rozvádzať. A aj preto, že je pre ňu starý, aby s ňou začínal nový život.

Na to už nemá čas.

Často je preto smutný.

Ale vždy je šťastný, keď ju má v náručí.



O prsiach

Najprv som to len tušil ale dnes to viem s určitosťou: prvé čo si na žene všimnem sú prsia. Až potom nohy, zadok alebo tvár. Dnes to už dokážem tak, že si to dotyčná ani nevšimne. Pozerám sa jej do očí a stačí zlomok sekundy na to aby som sa rýchlym pohybom očí dokonale oboznámil so situáciou.

Prvé si ich všímam preto, lebo tie malé ma nedokážu upútať. Aj keď sa nejakej žene podarí získať si moju priazeň, tak skôr či neskôr jej to tie malé prsia prekazia a ja sa zapozerám niekam úplne inam.

Ale povedať o prsiach, že sú malé alebo veľké je veľmi povrchné a nepresné hodnotenie. Veľkosť je relatívny pojem. Napríklad vysoké dobre stavané ženy, po slovensky plnoštíhle, môžu mať malé prsia aj keď potrebujú košíky F a väčšie. Alebo štíhle ženy s košíkmi DD môžu byť povestné ceckane. Stačí ak majú štíhly hrudník, úzky pás, malý zadok a dlhé štíhle končatiny. A vôbec nemusia byť drobnej postavy.

Teda veľkosť pŕs je široký pojem. Skladá sa z viacero proporcií. Tá základná proporcia je pomer obvodu hrudníka k veľkosti košíka podprsenky. Napríklad pomer 90/E je podstatne horší ako 75/D. Teda tie Déčka pôsobia oveľa väčšie. Ale sú aj ďalšie proporcie, ktoré na to majú vplyv. Podstatný je tiež pomer obvodu pása k obvodu bokov a obvodu hrudníka a veľkosti košíkov. Ale to je už vyššia matematika, lebo do pomeru sa dostávajú až štyri dôležité veličiny a tak existuje nekonečne veľa variácií a permutácií.

Samozrejme, že veľkosť prs je síce dôležitá ale nie jediná veličina, čo vplýva na hodnotenie vzhľadu ženy. Ak si odmyslíme, tie umelé so silikónom alebo inou elastickou hmotou vo vnútri a zostaneme len pri tých prírodných, tak stále zostáva veľa možností, ktoré sa pri tej istej veľkosti môžu ocitnúť na opačných póloch stupnice hodnotenia. Je to predovšetkým tvar a pevnosť poprsia. Tvar je pojem relatívny a často závisí od individuálneho vkusu. Obecne asi platí že okrúhle prsia sú viac hodnotené ako tie predĺžené, čo často pripomínajú tvar uší kokeršpaniela, hoci môžu potrebovať rovnakú veľkosť košíka aby sa tam pomestili.

Dôležitá je tiež plocha, ktorou sú spojené s hrudníkom. Ak je tento "základ" dostatočne široký, že pri tých väčších veľkostiach vytvára dojem, že prsia začínajú až kdesi pod pazuchami, tak potom ich pevnosť nie je až tak podstatná.

Naopak časté sú hruškovité tvary, ktoré časom pripomínajú jablko v podkolienke. A vekom sa táto podkolienka naťahuje a veľkosť jabĺčka sa ani veľmi meniť nemusí. Tento tvar v mladom veku môže predchádzať tvar bochníkový kedy prsia sú najmohutnejšie v strede a na oba konce sa zužujú. Časom zmäknú a bochníky sa začnú meniť na jabĺčko v podkolienke a nakoniec skončia ako uši kokeršpaniela.

Ale ani pevnosť poprsia nie je absolútna veličina. Práve tie vylepšované sa vyznačujú vysokou pevnosťou. Stretol som sa aj s takými, čo ma tlačili ako ostré hroty ak som si na ne ľahol, preto som ju radšej otočil na všetky štyri aby mi nezavadzali. Asi aj zaklopať sa na ne dalo.

Ale tými umelými sa nechcem zdržiavať.

Čím ďalej tým viac sa mi páčia práve tie mäkšie. Možno preto, že potom mám istotu, že ich nevylepšoval chirurg. Pri pohľade na krv totiž vždy omdliem a niekedy stačí len jej predstava. A omdlievať pri položení ruky na umelé prsia sa mi vôbec nechce.

Samozrejme tá mäkkosť nemôže byť prehnaná.

Prsia sa musia prispôsobiť ruke, ktorú na ne položím, a snažiť sa dostať zo zovretia pomedzi prsty. Ale ak ich zovriem pevnejšie, tak nemôžu byť ako blato. Musia klásť odpor a prezrádzať prítomnosť tkaniva, ktoré ich vypĺňa. Takéto prsia dokážu aj prezrádzať vzrušenie. Na začiatku sú mäkučké, ale s narastajúcim vzrušením sa dokážu naliať a byť zrazu plné a dokonca viac vztýčené, podobne ako bradavky. Takéto prsia sú najlepšie.

Dôležité sú bradavky a dvorce, ktoré ich obklopujú. Dotvárajú celkový dojem, ktorý nahé ženské prsia vyvolávajú v mužských očiach. Dvorce by nemali byť príliš tmavé ale len o tón dva tmavšie ako pokožka, čo ich obklopuje. Nemajú byť ani príliš malé, lebo pôsobia nežensky, teda buď ako mužské alebo detské. Ani príliš veľké, aby nepokrývali celý oblúk ukončenia pŕs. Majú byť len ako jasne vnímateľné kruhy na prednej strane poprsia. Ani rôzne pretiahnuté a elipsovité tvary nie sú pekné. Ani bradavky v ich strede nemajú byť malé alebo príliš veľké, či pretiahnuté. Dôležité je aby smerovali dopredu a nie k zemi.

Tak aby som to zhrnul. Prsia musia byť:

·         prirodzené,

       ·         okrúhle,
       ·         veľké,

·         so širokým základom,

·         kruhovými dvorcami na prednej strane pŕs s primeranými bradavkami,

·         mäkké so schopnosťou meniť sa na pevné v závislosti od vzrušenia.

A najmä, musia sa nachádzať na milovanej bytosti.

Ja som už také, najkrajšie na svete, našiel, len ich hrdá nositeľka o tom ešte nevie.

Muži žiarlia dozadu a boja sa budúcnosti

Nikdy som si o sebe nemyslel, že som žiarlivec. Možno trochu majetnícky jedináčik, ktorý nie je zvyknutý že mu siahajú na jeho hračku, lebo si ju niekto chce požičať alebo nebodaj mi ju zobrať navždy. Určite nie som chorobný žiarlivec, ktorý komplikuje život sebe, svojej partnerke a celému okoliu. Len mám rád vo veciach jasno. Alebo nech sa každý drží toho, čo mu patrí.

V minulosti som bol sebavedomý a presvedčený o svojej jedinečnosti, preto som si ani v kútiku duše nepripúšťal, že by mi niekto mohol zobrať to, čo som miloval nadovšetko na svete.

Ale stalo sa.

Prišiel som o svoju jedinú a dovtedy určite najväčšiu Lásku. Keď mi oznámila, že je pobalená a odchádza, a že sa stretneme až na rozvodovom súde, tak som tomu vôbec neveril a pokladal to za ďalší výchovný krok z jej strany aby zmenila to, čo jej na mne vadilo.

Až po dlhom čase som pochopil, že už definitívne stroskotali všetky jej pokusy o moju zmenu a jednoducho to raz a navždy vzdala.

A nikdy som nepochopil, kedy ten zlom nastal.

Prečo nastal dnes už viem. Asi žiarlila. A nebola to len žiarlivosť. Nedokázala sa preniesť cez skutočnosť, že sa v mojom živote vyskytli aj iné ženy, ktoré som síce nikdy nemiloval ale páčili sa mi a páčilo sa mi milovanie s nimi. Nemal som k nim citový vzťah, lebo som miloval len Ju a keď som zamilovaný, tak to neviem naraz na dve strany. Ale sex som vedel. Myslel som si, že to cíti podobne ako ja, že vie, že o nič vážne nejde. Že to predsa nemôže ohroziť môj vzťah k nej. Veď išlo len o nezáväzný sex. Veď miloval som len Ju a nikoho iného. Veď len Ona bola moja jediná Láska.

Ako veľmi som sa mýlil!

Dnes, keď šediny definitívne zvíťazili nad pôvodnou farbou mojich vlasov som múdrejší. Dnes tomu rozumiem veľmi dobre.

Viem to aj podľa seba. Nedokázal by som sa preniesť cez poznanie, že moja najbližšia bytosť sa občas zabáva niekde inde. Nepomohla by mi ani skutočnosť, že by sa s tým netajila, ako ja kedysi. Ani jej uistenia, že miluje len mňa, a že o nič vážne predsa nejde. Len o sex.

Dnes tomu rozumiem dobre.

Dokonca som si všimol aj to, že neznesiem, ak mi rozpráva o svojich vzťahoch z minulosti. Že aj takáto skutočnosť ma bolí akoby sa to malo stať zajtra a nie pred mnohými rokmi. Nepomáha ani to, že nebol vtedy ženatý, ale už rozvedený, alebo že na výlete s iným ženatým si to rozmyslela a nakoniec mu nedala, alebo že s ďalším trávili iba víkendy. Bolí ma, keď mi hovorí, že s inými to nebolo zďaleka také dobré ako teraz so mnou.

Alebo. Alebo..
Nechcem počúvať radšej nič.

Zistil som, že žiarlim na to čo bolo.
Zistil som, že radšej nechcem ani vedieť čo bolo. A už vôbec nie detaily. Vždy mi veľmi dlho trvá, keď mi niekedy o tom rozpráva, kým sa s tým dokážem vyrovnať a kým sa zas na ňu dokážem pozerať tými istými očami ako predtým.

Nechcem poznať minulosť a budúcnosti sa bojím.

Podnikateľský plán

Dnes som strávil pracovný deň písaním. Podobne ako spisovateľ, len moje písanie nemalo za úlohu získať čo najširší okruh čitateľov a plniť kasy kníhkupcom. Nebolo totiž určené pre široké masy čítajúcich romantikov, ale len pre úzky kruh členov predstavenstva, ktorých úlohou je strážiť hromadenie majetku.
Písal som podnikateľský plán našej spoločnosti na tento rok. Mám ho už dávno premyslený, ale musel som ho dať do formy, ktorá nie len presvedčí moje predstavenstvo ale ho aj nadchne.

Rozhodol som sa pre klasickú konštrukciu: úvod do problematiky - zápletka - vyvrcholenie - rozuzlenie - záver.

A osnova bola jasná!

Pri pohľade na moju asistentku, prechádzajúcu okolo môjho stola, v priliehavom oblečení, ktoré viac prezrádzalo ako zakrývalo, som sa rozhodol zapojiť do toho aj trochu erotiky. Jej pohupujúce sa prsia

a vlniace sa boky ma inšpirovali ku krásnym básnickým obrazom a prirovnaniam, ktoré zaujímavo dokresľovali vytýčené ciele spoločnosti a reálnosť ich dosiahnutia v priebehu roka. Chcel som tam dať aj trocha nežnosti a pekných úsmevov, lebo nežnosť mám rád a úsmevy dokážu búrať zábrany a aj colné embargá. Ale v tvrdej súťaži na trhu, kde konkurent likviduje súpera všetkými prostriedkami, aj tými nedovolenými, sa to akosi nehodilo k obchodnej politike, ktorú sme si vytýčili.

Tak som sa sústredil na sex. Taký tvrdý a nekompromisný, ako v obchode, keď každý myslí len sám na seba. A ja som chcel myslieť len na dobro firmy, ktorú vediem, tak som poriadne pritvrdil.

Len akosi mi to nešlo. Nie som veľmi na tvrdosť pri sexe a predstava, že týram a ponižujem milovanú bytosť sa mi nie veľmi páči.

Tak som hrubosti vylúčil a zas som sa topil len v nežnostiach.

Po pár márnych pokusoch o primiešanie iskrivej erotiky a nežného milovania do podnikateľského plánu som nakoniec túto márnu snahu opustil a uspokojil som sa so sústavou excelovských tabuliek od finančnej riaditeľky, doplnených grafmi o vzdelanostnej štruktúre našich zamestnancov a náraste obchodných aktivít podľa jednotlivých sektorov našej činnosti. Najkrajší bol graf rastúcich tržieb.

S pocitom dobre vykonanej práce som vypol počítač a zapozeral som sa na svoju asistentku ako sa skláňa nad mojím stolom po dopité poháre a zas čímsi pohupuje a pomyslel som si, že tento rok bude určite úspešný.

Aj pre našu firmu.

Už teraz sa na to všetko teším.

 

Letný deň

Je tomu už skoro rok. Bol krásny deň uprostred leta. Ten rok bolo tak horúco, že voda v jazere bola teplá ako polievka. Všetko bolo akoby spomalené. Aj čas plynul len tak lenivo, ako hustý med, ktorému sa nechce z nádoby. Malá vodná korytnačka pomaly plávala pri hladine a tvárila sa, že melie z posledného. Asi si myslela, že z nej práve varia korytnačiu polievku. Rákosie okolo brehu bolo zrelé a nehybne sa zrkadlilo v zelenej jazernej hladine rovnej ako sklo. Len drobné vlnky zostávali za oblým chrbtom korytnačky a snažili sa na nás zablysnúť ako zrkadielka skôr, kým definitívne zanikli. Slnko pálilo už niekoľko týždňov ako na púšti. Vzduch sa nehýbal. Nehýbali sa ani lístočky na stromoch okolo. Nehýbali sa ani nahé ženské telá vystavené slnku na brehu jazera. Ani nám sa nechcelo hýbať.

V práci bola horúčava, ktorá zmenila všetky naše ambície usilovne pracovať na akúsi mľandravú neforemnú hmotu. Vtedy som dostal nápad ísť sa okúpať a tak prečkať dennú horúčavu. Keďže sme v práci nemali plavky tak sme sa vybrali na nudistickú pláž.

Z auta sme vystúpili spotení, tak sme si už na parkovisku vyzliekli tričká a kráčali sme lesom k vode. Aj komáre boli z toho tepla tak omámené, že nám dávali pokoj. Alebo možno nedávali, len už nevládali prepichnúť svojimi sosákmi našu pokožku. Sosáky totiž v teple tiež mäknú a ohýbajú sa.

Prišli sme k vode, a položili sme si deku na zbytok trávy, čo ešte odolala horúcemu suchu.

Rýchlo som sa zbavil šiat, lebo v tom dusnom teple som si nič príjemnejšie nevedel ani predstaviť. Nahý som stál na behu jazera a čakal, čo sa stane. Ona totiž bola veľmi cudná. Nikdy si pri vode a opaľovaní nedávala dole ani podprsenku. Nieto všetko, ako sa na nudistickej pláži patrí. Povedal som jej, že nemusí byť nahá, že to tu nie je povinnosť. Že každý sa kúpe a opaľuje tak, ako sa mu páči.

Asi vyrastala v kláštore, tak som bol opatrný, nepresviedčal, nenaliehal.

Začala sa vyzliekať. Postupne, pomaly. Jednotlivé kusy odevu pomaly kládla na okraj deky. Jeden za druhým a neprestávala. Aj ten posledný pekne uložila a nahá vykročila k vode s úsmevom na tvári.

Pri pohľade na jej ženské krivky som musel začať zhlboka dýchať, lebo mi zrazu začal chýbať vzduch. Ako vždy, keď ju zas vidím nahú. Keď som sa trochu prebral, tak som sa zas musel rýchlo presunúť po pás do vody, lebo sa neparí postávať pri brehu so stoporeným mužstvom. Ani na nudistickej pláži sa to nepatrí.

Voda bola teplá ako Indický oceán v období sucha, tak ma vôbec neschladila a napätie nepovoľovalo. Ani teória so sosákmi v teple nefungovala. Proste je pre mňa tá najkrajšia žena na svete a stačí jeden letmý pohľad na jej klenuté telo, aby všetky teórie zlyhávali. Väčšinou som ležal na bruchu, aby som ostatným nevystavoval svoje vzrušenie na obdiv. Trochu som si tak pripálil chrbát a nezvyknutý zadok, ale bolo to asi najkrajšie opaľovanie môjho života.

Kúpali sme sa, smiali na deke a tešili na súmrak s trochu chladnejším vzduchom, v ktorom sa dá tak krásne milovať.
Zobudil som sa ráno na zvuk fénu vychádzajúci z kúpeľne, ale to už bol iný deň.



O slobode

Bola škaredá a zlá. Len v spánku sa s ním nehádala, ale vtedy zas poriadne chrápala. Ako starý chlap.
Zobudila sa uprostred noci so zvláštnou úzkosťou v srdci. Otočila sa k manželovi a vtedy zistila, že jeho miesto v posteli je prázdne..
Nečujne vstala a po špičkách vyšla zo spálne a zamierila do kuchyne, z ktorej vychádzalo tlmené svetlo.
Sedel za stolom so sklonenou hlavou. Pred sebou mal poloprázdny pohár. Sedel úplne bez pohybu. Keď sa postavila na prah dverí pomaly zdvihol hlavu a priložil si pohár k ústam. Vtedy to zbadala. Oči mal plné sĺz a aj líca mal mokré od toho, ako mu stekali po tvári. Smutne na ňu pozeral.
Zovrelo ju pri srdci. Zlá predtucha sa začala zhmotňovať.
- Čo sa stalo? opýtala sa.
- Pamätáš sa na dnešný deň pred dvanástimi rokmi? odpovedal otázkou a pokračoval:
- Prišla si za mnou a oznámila mi, že si tehotná. Vtedy som uvažoval, o dvoch možnostiach. Buď si ťa zoberiem, lebo som vedel, že na zákrok nepôjdeš, alebo sa ťa zbavím raz prevždy a pôjdem do basy za úkladnú vraždu.
- Viem, povedala ona. Už si mi o tom rozprával, čo ti vtedy tiahlo hlavou. Vzdychla.
- Ak by som to vtedy urobil, tak za vraždu by som dostal dvanásť rokov a práve dnes je ten deň, čo by som bol opäť slobodný.

 Piatok, apríl 24, 2009

O samote

Manželke povedal, že odchádza posedieť s priateľmi pri pive. Nebola to pravda. Potreboval byť sám a nechať myšlienky voľne tiahnuť hlavou. Kráčal nočným mestom a ani nevnímal kade. Čas plynul akoby v inej dimenzii. Nočné chodníky ho ukludňovali a tak sa mlčky usmieval do prázdna. Asfalt sa ešte leskol od nedávneho jarného dažďa. Lampy popri ceste kreslili farebné tiene čudesných tvarov, ktoré sa hrozivo naťahovali za jeho osamelou postavou vždy, keď okolo prešlo auto s rozsvietenými reflektormi.
Vtom ju zbadal. Stála sama opretá o lampu, akoby niekoho čakala. Obzrel sa, ale nevidel nikoho, kto by sem prichádzal. Potom si pomyslel, že možno čaká na taxík a chcel prejsť okolo nej a nepozerať na jej zvodné telo. Vtedy si ho všimla aj ona. Otočila hlavu smerom k nemu a sledovala ho pohľadom. Tváril sa, že ju nevidí a pomaly kráčal k lampe, o ktorú sa opierala. Keď bol len pár metrov od nej, tak sa pomaly otočila, rozopla si lesklé červené sako a roztiahla blúzku pripomínajúcu krajkové pančuchy a ukázala mu svoje veľké prsia. Nehovorila nič, len na neho zasnene pozerala. Spomalil krok a stále kráčal k nej. Nehovorila nič a pozerala mu do očí. Prišiel tesne k nej a vtedy mu ukázala aj oholené ohambie.
Ani on nič nepovedal, len ju chytil za rameno a spoločne nastúpili do taxíka, ktorý privolal.
- Kam ideme? opýtala sa.
- Do baru na drink. odpovedal.
Po tejto krátkej výmene slov obaja zmĺkli a pozerali sa von z auta na svietiace výklady mihajúce sa okolo.
Noc strávil na barovej stoličke. Spoločne pili jeden koňak za druhým a ani na seba neprehovorili. Obaja toho zniesli veľa, lebo mali za sebou poriadny tréning.
Až pri záverečnej sa k nemu otočila a povedala: - Ja už pôjdem, lebo musím. Ráno mám prednášku. Dáš mi niečo?
Bez slova jej podal dvesto euro. Bol spokojný. Nestrávil veľa takých príjemných večerov.
Domov sa vrátil až za svitania. Manželka sa zobudila, keď si k nej líhal do postele a opýtala sa ho kde bol celú noc.
- Bol som s jednou ceckatou kurvou.
Zasmiala sa a povedala: -Nevymýšľaj si, veď na tebe vidím, že ideš z krčmy. Tiež sa usmial a zaspal.

 Štvrtok, apríl 16, 2009

Autobus dobrej nálady

Už viac ako dve desaťročia chodievam každú Veľkú noc na lyžovačku s priateľmi. Je nás toľko, že si prenajmeme autobus a spoločne vyrážame z Bratislavy do Tatier. Chodievajú s nami naše deti a dnes už aj deti našich detí a psy a priatelia z iných odborov činností. Najprv to bola len skupina architektov, ale časom sa rozrástla o hercov a spevákov. Mám rád tú cestu autobusom, keď spoločne popíjame a rozprávame sa o veciach, čo sa stali za ten čas, čo sme sa nevideli.

Aby cesta lepšie ubiehala zastavujeme sa v obľúbených reštauráciách a motorestoch. Keďže z roka na rok je viac diaľničných úsekov v prevádzke musíme z diaľnice zísť a len tak sa k tým motorestom dostaneme. Odbočenia z cesty a krátke posedenia na mnohých miestach spôsobujú, že cesta z Bratislavy na Chopok trvá osem až desať hodín. Vraj, lebo mnohí to vedia len z počutia a najmä záver cesty si nepamätajú.

Deti, ktoré sa najprv tešili na lyžovačku postupne všetky plačú, lebo prestávajú veriť, že niekedy do hôr dorazíme a sú presvedčené, že ich rodičia sa rozhodli cestovať dovtedy, kým sa neupijú k smrti.
Alebo Jano, známy gitarista. Vystúpil z autobusu tesne pred odchodom na ďalšiu zastávku a išiel ocikať zadné koleso, lebo pivo s whisky si pýtalo svoje. Vtom sa autobus pohol a nik si nevšimol, že nie je na svojom mieste. Neskôr, keď dorazil do hotela za nami popisoval, ako sa trápne cítil v strede parkoviska cikajúc do prázdna, keď autobus odišiel a nechal ho tam. Mal len košeľu, bol bez peňazí a dokladov a nepamätal si meno hotela kam sme mali namierené. Nevedel ani v akom meste sa nachádza. Keď sa pýtal ľudí na parkovisku ako sa volá mesto v ktorom sa ocitol títo sa bez slova odvracali od toho potácajúceho sa opilca.
Alebo cigánka v bufete pri ceste pred Novou Baňou. Keď sme začali hrať na dvoch gitarách a piť rum a borovičku ako od smädu, tak zložila svetrík a len tak v tieľku tancovala na stole. Nemohol som si nevšimnúť, čo má vytetované na ramene: erzika@novabana.sk Hneď som vedel, že Slovensko napreduje v elektronizácii.
Idem sa teda pobaliť a o chvíľu vyrážame. Zajtra v skorých ranných hodinách budeme na mieste. Už nás v hoteli poznajú, tak si myslím, že dnešnú večeru, ktorú máme objednanú, ani variť nezačnú.

 Štvrtok, apríl 09, 2009

Prvá jazda

Dnes som zahájil motorkársku sezónu. Bolo také krásne počasie, že som si chvíľami myslel, že leto je tu a jar tento rok ani nestihla byť. Ale nie je tomu tak, je tu jar a na jar sa ľudia stávajú citlivejší a začínajú nové vzťahy. Ja som sa dnes dozvedel, že jedna moja priateľka, ktorú dodnes platonicky milujem, sa chystá rozvádzať. A to sa nedávno vydávala a ešte nedávnejšie sa stala šťastnou mamičkou krásnej dcéry. Ani neviem kade som jazdil, lebo som stále o nej premýšľal, o tej krásnej a asi nešťastnej mamičke.
Viem, že na mňa svietilo slnko a okolo voňal borovicový les a čerstvo poorané polia. Myšlienkami som však bol v minulej zime a spomínal na pár krásnych okamihov, ktoré krásne hrejú, hoci sa už dávno stali minulosťou. A hriať budú ešte dlho, lebo sa mi navždy vryli do pamäti.
Zážitok z jazdy bol krásny.
Viac sa obávam svojich snov, ktoré som si nechal plynúť mysľou, lebo boli až príliš krásne a rovnako nebezpečné.

 Sobota, apríl 04, 2009

Fajčenie

Neviem, čím to je, ale keď sedím pri počítači a pracujem, tak asi jednu dve sekundy pred tým ako si chcem odklepnúť cigaretu mi popol spadne na klávesnicu. Už som si vypracoval systém, ako ho zbieram spomedzi kláves a snažím sa ho čo najviac dostať do popolníka, kam patrí, ale veľa ho v klávesnici stále zostáva. Často, keď si sadám k môjmu pracovnému stolu z prelomu storočí, tých minulých, tak si dávam predsavzatie, že budem odklepávať len do popolníka, ale ešte nikdy sa mi to nepodarilo dodržať. Rozotretý popol po pekne zachovanej intarzii stola mi spôsobuje hryzenie svedomia a vyvoláva dojem, že si nevážim starožitnosti.
Projektovanie architektúry za počítačom znamená dlhé hodiny sedenia pred displayom s rukami na klávesnici a množstvo vyfajčených cigariet. Aj ekonomické vyhodnotenie investičného zámeru, posúdenie realizovateľnosti a nákladová optimalizácia chcú svoj čas. Nemálo času a sústredenia vyžaduje aj pozorovanie ladných ženských tvarov na internetových stránkach s označením xxx. 

A tak v čase sa cigarety míňajú a popol v klávesnici sa hromadí.
Asi by som mal prestať fajčiť.
Alebo si kúpim novú klávesnicu s väčším obsahom.

 Štvrtok, marec 26, 2009

Jar je tu

Jar je konečne tu. Vlahý vetrík pofukuje po uliciach a chodníkoch dočista vyumývaných jarnými dažďami. Moja záhrada sa priam očividne mení zo dňa na deň. Každé ráno sa ponáhľam pred dom, aby som sa mohol potešiť ďalšou rozkvitnutou rastlinkou, alebo aspoň novými zelenými púčikmi plnými novej energie.

Psíčkovia ležia na chrbtoch, naťahujú všetky štyri laby k rannému slniečku aby im mohlo ohrievať plné bruchá a lenivo na mňa žmurkajú.
Zostáva mi len jedna radostná povinnosť, osadiť moju novú lavičku do trávnika. Nebude to nič jednoduché, lebo váži asi 250 kg. Je totiž vyrobená z jedného kusu vzácneho tropického dreva, ktoré neviem ako sa slovensky nazýva, ale je to niečo medzi mahagónom a ebenom. A je aj tak ťažké, že ani nepláva vo vode. Čaká ma vyniesť ju zo vstupnej haly o poschodie vyššie na trávu pri terase pred obývačkou. Je to asi 30 m po schodoch a krížom cez terasu, ale čo to je proti trase, ktorú lavička musela absolvovať od výrobcu do mojej haly. Lavičku som si totiž nechal vyrobiť v jednej manufaktúre v Ukunde, mestečku v Keni vzdialenom 25 km od Mombasy. Z Mombasy lavička putovala cez džungľu a step asi 450 km do Nairobi na nákladnom aute. Cesta trvala niečo vyše troch dní. V Nairobi naložili lavičku do kontajnera a tento sa letecky dostal až na Bratislavské letisko. Odtiaľ putovala zas na nákladnom aute do mojej vstupnej haly.
Lavičku som si objednal od miestneho umelca a od zaplatenia kúpnej ceny trvalo 5 mesiacov než bola vyrobená a dorazila do mojej vstupnej haly. Už mi ostáva len vysvetliť mojim psíčkom, že desiatky slonov, ktoré po tejto lavičke putujú všetkými smermi nie sú nepriatelia a nemusia sa snažiť ich odhryznúť. Bola by to škoda.

Rovnaká škoda by bolo nezúčastniť sa druhého kola prezidentských volieb. Budeme voliť medzi tragikomédiou s prehlbujúcou sa senilitou a pravicovým racionalizmom kríženým so sociálnym cítením.

Koho budem voliť mám jasné, hoci nemám rád toho malého fúzatého. Ale už mu podkopávajú stoličku, tak čo!

 Utorok, marec 24, 2009

Kríza je ako chrípka

Kríza je ako chrípka - povedal nedávno Václav Klaus a dodal: Tak ako sama prišla, tak aj sama odíde. Nie som ekonóm, ale myslím si, že Klaus to vystihol.
Nepáči sa mi myšlienka, že by štát, teda parlament, vláda a ich úrady a úradníci mali zasahovať do objektívnych ekonomických javov a snažiť sa ich meniť. Obávam sa že zmierňovanie príznakov krízy má asi taký význam, ako liečiť boľavý zub, keď pacient od bolesti vyvaľuje oči, prípravkom proti bolesti. Krátkodobo pacient vyzerá na pohľad lepšie, aj oči menej vyvaľuje, ale hnisavý zápal pokračuje ďalej.
Zmierňovaním príznakov sa samotný proces zvrátiť nedá.
Štátna pomoc je veľmi obľúbená, ale v tomto prípade úplne zbytočná a veľmi škodlivá, lebo končí vo vreckách tých pár bohatých a pochádza z vreciek všetkých, ktorí sú väčšinou chudobní a keď im vláda ešte čosi zoberie, aby mohla rozdávať, tak sa stávajú ešte chudobnejší a kríza tak na nich doľahne ešte tvrdšie.
V praxi to funguje asi takto:
V parlamente sa pokazí záchod. Keďže ide o haváriu, tak podľa zákona o verejnom obstarávaní na opravu stačí vybrať dodávateľa rokovacím konaním.
Prvý sa oboznámil so situáciou, chvíľu počítal a nakoniec predložil ponuku. Záchod opraví za 8 tisíc. 3 tisíc materiál, 4 tisíc mzdy pracovníkov a tisíc korún primeraný zisk pre podnikateľa. Druhý to vykalkuloval na 7 tisíc. Jeho ponuka znela: 3 tisíc materiál, 3 tisíc mzdy pracovníkov a tisíc pre podnikateľa. Tretí ani nepočítal a predložil ponuku 27 tisíc za opravu. Keď sa ho úradník spýtal ako na to prišiel bez predchádzajúcej kalkulácie, tak tento mu diskrétne zašepkal do ucha: 10 tisíc pre vás, 10 tisíc pre mňa a zadám to tomu druhému.
Samozrejme to dostal ten tretí. A to som nechcel písať o elektronickom mýte, lebo príklad je to ten istý, len by to bolo príliš veľa núl.
A ako to bude vyzerať pri rozdeľovaní protikrízovej štátnej pomoci? No predsa tak isto!
Alebo nástenkový tender.
Alebo šrotovné.
To sa radšej pôjdem zošrotovať do vlastnej krčmy, nech je nejaká tržba, aby som mal z čoho žiť.

Streda, marec 11, 2009

Koniec zimy

Od zajtra končím so zimou. Dnes síce mrzne a poriadne nasnežilo a snežiť má aj zajtra. Pohľad z okna do mojej záhrady má dokonalú vianočnú atmosféru. Pre mňa však zima už končí. Zajtra si pobalím plavky, tričká bez rukávov, slnečné okuliare, šortky a sandále. To je všetko, čo budem najbližších pár týždňov potrebovať. Svojím terénnym Jeepom sa odveziem na letisko aj keby toho snehu napadlo aj dva metre.
Odchádzam, tak ako vždy, pred koncom zimy, do teplých krajín. Tentokrát opäť do Karibiku, tam kde sa hrá len rege a Bob Marley je uctievaný ako boh.
Do Bratislavy sa vrátim až budú cigánky na chodníkoch predávať snežienky a fialky a na sneh si už nik nebude pamätať.
Už som tu písal, že si takto skracujem zimu. Vždy na jej začiatku a pred jej koncom odídem na horúcu pláž s barmi, kde kokteily s ľadom, rumom a ananásom nik nepovažuje za alkohol, najmä ak ho podá dlhonohá mulatka s veľkými čiernymi očami. Je mi ľúto tých, na slnku zružovených Európaniek a Američaniek, ktoré budú len snívať a svoje predstavy kresliť prstom do piesku na pláži.
Aj tak to večný Karibik zmaže svojím príbojom.
Aj tak sa vrátim domov a zas sa budem tešiť na najbližší začiatok zimy, aby som sa opäť mohol vrátil na horúci piesok a aby ma neskutočne modré more mohlo zas hojdať vo svojich vlnách.

 Pondelok, február 16, 2009

Narodeniny

Opäť sa priblížil dátum, kedy sa my vodnári stávame o rok starší.

Priblížil sa dátum, kedy nám budú naši mladší kolegovia gratulovať s úškrnom na tvári a so skrytým želaním, aby sme im už dlho nezavadzali. Mladé ženy nám budú gratulovať s úsmevom na tvári ale so smútkom v srdci, lebo tušia, že už im nie sme tak nebezpeční ako kedysi. O to úprimnejšie nám budú gratulovať tie staršie ženy, lebo sú presvedčené, že vekový rozdiel sa pomaly stáva nepodstatný a konečne príde aj na ne rad.

Len naši priatelia rovesníci vedia, že vek je len číslo a my ozajstní chlapi ho ani nevnímame.
A najlepšie to viem ja - chlapec, že do dospelosti mám ešte ďaleko a môj vek mi stále umožňuje robiť mladícke nerozvážnosti.

Ako napríklad dnes.
K narodeninám sa viažu darčeky a pozornosti od všetkých blízkych. A keďže najbližší som si ja sám, tak som si dnes, v predstihu, kúpil narodeninový darček. Našiel som ho v katalógu jednej americkej firmy, ktorá obchoduje so studenými zbraňami. V katalógu ponúkali vychádzkovú paličku z kevralového vlákna, vraj nepraskne ani keď na nej stojí nákladné auto, čo dokladali fotografiou. Madlo je z chrómovej ocele v tvare ľudskej lebky, čo sa mi náramne hodí k lebkám na mojej motorke. V paličke z kevralového vlákna je ukrytý dlhý, asi sedemdesiat centimetrový nerezový bodec so žliabkami na rýchle odtekanie krvi, ktorý by mi určite závidel aj Mackie Messer. Vraj to doviezli omylom, lebo americké zákony nepovoľujú vývoz takýchto skrytých zbraní a ani naše zákony ich nepovoľujú predávať a ani vlastniť.

Keďže som nechcel, aby sympatický majiteľ obchodu mal problémy, tak som paličku aj so skrytým kordom rýchlo kúpil a odniesol domov.
Už sa teším ako si ju darujem k narodeninám.

 Utorok, február 03, 2009

O čiernej farbe

Mám rád čiernu farbu. Aj džínsy nosím čierne a ak košeľu, tak tiež čiernu. Aj auto mám vždy čierne. Spomenul som si na rozhovor s mojou mamou pri rekonštrukcii mojej kuchyne a jej úprimné začudovanie nad mojou farebnou kombináciou riešenia interiéru. Treba povedať, že ja som v tom čase bol mladý architekt a ona renomovaná výtvarníčka s úspešnými výstavami po celom svete. Prekvapilo ju, že do kuchyne som si dal lesklú čiernu dlažbu, na ňu hrubý čierny koberec, čierny stôl, čiernu kamennú pracovnú dosku na kuchynskú linku, do nej čierny dress, čierne žalúzie na okná v čiernych hliníkových rámoch.

Bola to kompozícia rôznych odtieňov čiernej od lesklého povrchu až po matný. Čierna nebola jediná farba v interiéri - doplňoval ju lesklý chróm. Chrómové boli hrnce, kuchynské doplnky, svietidlá a aj nohy jedálenského stola. Túto divadelnú atmosféru výrazne umocnili bodové halogénové svetlá, ktoré niektoré časti nechávali v tieni a niektoré významné detaily bodovo nasvietili. Svietili na pracovnú plochu, obrazy na stenách a aj na sochu faraóna, ktorý sa vynáral z temnoty v rohu pracovnej linky.

Len kuchynskú linku som mal bielu, lebo čierne sa vtedy u nás nepredávali. Keď som mame povedal, že si ju dám nastriekať na čierno tak vtedy to úprimné začudovanie.

Svoj architektonický design som doplnil čiernym riadom z čierneho skla vyrobeným firmou Luminarc z Francúzska. Čierne boli hlboké aj plytké taniere, dezertné tanieriky aj misky na kompót a šálky na kávu, čaj aj na kakao. Od tohto obdobia uplynulo už temer dvadsať rokov a riad sa mi postupným používaním začal vytrácať zo skriniek. To by nebolo nič mimoriadne, keby som nenarazil na problém, že Luminarc sa k nám už nedodáva. Asi nebolo veľa extravagantných architektov, ktorí by ho kupovali. Ani vo Francúzsku sa mi nepodarilo dokúpiť, čo mi chýbalo.

Až dnes.

Našiel som predajňu firmy Willeroy & Boch a kúpil som si sadu čiernych pohárov na šampanské, biele víno a červené víno. Keď som sa opýtal na taniere, tak mi ukázali katalóg, kde bolo všetko. Hneď som zložil zálohu a nechal si objednať, čo mi už dlho chýba.

Keď som odchádzal z obchodu, tak mi majiteľka povedala, že jej tam tie poháre ležali už veľmi dlho a aj ľutovala, že ich kúpila, lebo nik ich nechcel. Veď preto mi dala na ne zľavu. Usmial som sa na ňu a pomyslel som si, že našťastie je vo Francúzsku stále dosť extravagantných architektov, pre ktorých sa tento riad oplatí vyrábať.

Aj dlhoročnú milenku - blondínu som vymenil za čiernovlásku, lebo ako architekt mám zmysel pre dokonalosť celku, ktorý sa vždy skladá z detailov.

Raz darmo, som architekt a potrpím si na zosúladenie doplnkov, ktorými sa obklopujem. 

 Pondelok, január 12, 2009

PF 2009 alebo Al Capone v roku 1936

Na začiatku roka som dostal množstvo želaní od svojich priateľov. Tie rýmované s "anjeličekmi vrtiacimi prdelkov" a podobné sladké gýče nemám rád. Ale niektoré myšlienky prežili veky a sú aktuálne dodnes. Al Capone už dávno nežije, ale jeho myšlienka je stále aktuálna:

Meníme rok, meníme sny,
meníme túžby, meníme názory,
meníme požiadavky na výkupné,
meníme partnerky, meníme autá,
meníme zásobníky, meníme doláre...
Ale nikdy nemeníme svojich priateľov!

Páčilo sa mi aj vianočné želanie môjho priateľa - bratislavčana:
Žiadna preplnená cesta,
východniari zmizli z mesta,
o pár dní tu budú zas,
uži v kľude Vianoc čas.

Keď som ju preposlal môjmu ďalšiemu priateľovi, tak som obratom dostal túto odpoveď:
Netreba však všetky nádeje boriti,
počkáme do Veľkej noci,
a zas pôjdu do riti.

 Štvrtok, január 01, 2009

Staroba

Blíži sa deň, keď sa bude prepisovať letopočet v dátume. Zas budem o rok starší. Staroba sa blíži a nič na tom nemení ani fakt, že som si ju vôbec neobjednal.
Budú sa mi čím ďalej tým viac páčiť len mladé dievčatá, ale ponuky budem dostávať len od starých korytnačiek. Staroba mi postupne zoberie všetky sily, ale chúťky zostanú. Uvedomujem si, že budem mať more času, ale žiadne nápady ako s ním naložiť.
Všetky topánky ma časom začnú tlačiť, alebo mi budú padať. Lyžicu na obúvanie budem potrebovať aspoň meter dlhú.
Začnú mi hovoriť pamätník práve v čase, keď si všetko prestanem pamätať. Čím budem mať menej zubov tým budem kúsavejší.
Strávim väčšinu času v posteli. Nie z pohodlnosti alebo kvôli rozkošiam, ale preto, že sa z nej nebudem dokázať postaviť.
Postupne si zadovážim množstvo okuliar, na blízko, do diaľky, na šírku, bifokálne, trifokálne, ale poriadne budem vidieť len s jednými starými otlčenými a okúsanými s jednou nožičkou odlomenou, ktoré nenájdem nikdy, keď ich budem potrebovať.
Ak sa niekam posadím, v kine, divadle alebo len tak v parku, aby som si vychutnal krásu okamihu, hneď zaspím. Postupne sa v spánku začnem pocikávať. Potom už nie len v spánku.
Budem mať veľa skúseností a zážitkov, ale žiadnych poslucháčov ochotných si ich vypočuť.
Budú mi hovoriť ako dobre vyzerám akoby nevedeli, že mám doma zrkadlo. Vlasov budem mať dosť, ale na oveľa menšiu hlavu.
Konečne budem mať veľa času na čítanie, ale na konci stránky si už nebudem pamätať o čom bola.
Nech mi uvaria čokoľvek buď dostanem pálenie záhy, alebo zápchu alebo hnačku.
Do vane poleziem dolu hlavou, lebo sa už nedokážem predkloniť. A cikať budem tak dlho a tak často, že mi nebude zostávať čas sa napiť.
Keď mi zas niekto príde želať k Novému roku, aby som sa dožil aspoň stovky, tak ho asi pošlem do prdele.

 Piatok, december 26, 2008

Vianoce

V predvečer Vianoc sedím doma a snívam s otvorenými očami. Keďže Vianoce nemám rád, tak aspoň v duchu som tak kde to milujem. Moja pracovňa sa rozplýva v modrosivom šere odchádzajúceho dňa zmiešaného s cigaretovým dymom. Zimu postupne strieda spomienka na letné horúčavy. Zrazu vidím nad sebou modrú oblohu prežiarenú slnečnými lúčmi a vtákov ako sa vznášajú v povetrí. Vidím pokojnú hladinu Karibského mora s tyrkysovými odleskmi žiariaceho slnka na vlnkách lenivo sa prehupujúcich jedna cez druhú. Vidím rybárov vyťahovať siete plné sviatočných úlovkov.
Počujem šum mora a vetrík v korunách kokosových paliem. Počujem kľud slnečných Vianoc na pláži bez ľudí.
Po rozpálenom piesku kráča osamelá mladá žena v červenom mikulášskom prestrojení. Usmieva sa na mňa a už z diaľky mi máva. V tejto tropickej horúčave odkladá aj posledné súčasti svojho odevu a jej úsmev je čoraz bližšie. Zdá sa mi, že som ju už niekde videl.
Smútok osamelosti strieda vidina vášne. Melanchóliu strieda pocit radosti a uspokojenia. Pocity horúčavy sa zlievajú s pocitom vzrušenia.
Počujem nežný ženský hlas, ako na mňa volá.
Hlas prichádza z diaľky, kdesi až od vchodu do nášho domu.
Volanie už nie je zďaleka také nežné a hlas  sa stáva netrpezlivý.
Musím ísť pomôcť manželke vyniesť vianočné nákupy z garáže, a tak to dopíšem inokedy.
Šťastné a veselé!

 Utorok, december 23, 2008

Opilec

Sedel už veľmi dlho na barovej stoličke. Hoci sa pridŕžal mosadznej tyče, ktorá lemovala okraj barového pultu, aj tak cítil, že sa bar vlní a húpe čím ďalej tým viac. Bol opitý na mol.
Z posledných síl zdvihol pohár s dvojitým koňakom a vypil ho na dúšok. Najprv ho trocha naplo, ale silou vôle to prekonal. Potom vstal.
Nohy sa mu bezvládne podlomili a padol dolu tvárou na podlahu.
Asi potrebujem trochu čerstvého vzduchu, pomyslel si a vyplazil sa na chodník pred barom. Vonku bolo chladno a povieval vetrík. Ležiac na chodníku cítil, ako sa mu uľavilo a opäť sa pokúsil vstať na rovné nohy. Telo ho však neposlúchlo a zvalil sa do kaluže na okraji cesty. Chlad bačoriny ho rýchlo preberal.
Potrebujem sa poprechádzať a bude mi lepšie pomyslel si a začal sa plaziť smerom k domovu.
Nepamätal si cestu domov. Nevedel pokiaľ sa musel plaziť, či potom už dokázal kráčať, alebo si dokonca bol schopný zastaviť taxík. Prebral sa až na druhý deň na schodoch na verandu pred svojím domom.

Našla ho tam manželka.
Ty si sa včera zas veľmi opil. - povedala smutne.
Prečo si to myslíš? - opýtal sa naivne.
Lebo si si zas v bare zabudol invalidný vozík.

Sobota, december 13, 2008

Eutanázia

Včera večer sme s mojou manželkou viedli trochu hlbší, filozofický rozhovor o rôznych životných situáciách.

Prišla reč aj na eutanáziu. K tejto citlivej téme o voľbe medzi životom a smrťou som poznamenal: Nechcem aby si ma nechala žiť v takom stave, kde by som bol závislý len na prístrojoch a živený tekutou stravou z nejakej fľaše. Keby si videla, že som sa ocitol v takomto stave, tak neváhaj a hneď vypni tie mašiny čo ma držia nažive... 
Bez slova vstala, vypla televíziu, počítač aj chladničku a vyliala mi víno do výlevky.
Teraz viem, že sa na ňu môžem spoľahnúť.

 Pondelok, november 03, 2008

Dlho som tu nebol

Dnes som sa zas prihlásil k môjmu blogu a trochu som si v ňom počítal.
Ospravedlňujem s všetkým, ktorým som tu chýbal. Verím, že moje ospravedlnenie nie je len do vetra. Možno sa skutočne niekto nájde, komu moje nové táraniny na tomto blogu chýbali aj keď net je plný múdrych myšlienok.
Venoval som sa totiž iným záležitostiam. Štyrikrát do týždňa chodím na výlety so stacionárnym bicyklom po jednom bratislavskom fitness centre a potom dvíham rôzne závažia. Popri tom som poslal niekoľko ponúk obchodným partnerom, ktorí prejavili záujem o moje služby. Ponuky pokračujú úmornými rokovaniami o kalkuláciách, šetrení a znižovaní objemu. Reálne mi hrozí, že budem mať toľko práce, že sa zas k tomuto blogu nedostanem.

Popri bicyklovaní som si čítal správy z rôznych agentúr, sledoval svetové burzy a vývoj výmenných kurzov. Držím palce slovenským bankám, aby aspoň ešte chvíľu vydržali a nepomlel ich mlyn padajúcich matiek a ostatných bankových gigantov po svete. Táto časť mojej aktivity, okrem pochopenia faktu, že americká hypotekárna kríza sa globalizovala do svetovej finančnej krízy, vyústila do rozhodnutia investovať do amerických akcií. Mňa samotného toto rozhodnutie tiež prekvapilo, ale keďže verím americkej ekonomike, tak som ani dlho neváhal. Kúpil som balík akcií za priemernú cenu 36 % nominálnej hodnoty. Kupoval som to v čase, keď dolár bol 19,85 Sk. Dnes je dolár 24 Sk a kurz akcií sa pohybuje okolo 40 % nominálu. Predpokladám, že za tri - štyri roky bude finančná kríza za nami a cena akcií na burzách zas prekročí 100 % nominálu a dolár sa vráti do úrovne porovnateľnej s Eurom.

Dovtedy budem chodiť do fitness a tešiť sa ako budem o pár rokov bohatý a svalnatý. 

Nedeľa, november 02, 2008

Hokejová hala?

Prečítal som si jednu diskusiu na nete o výstavbe hokejovej haly v Bratislave pre MS v hokeji v roku 2011. Väčšina diskutujúcich celú snahu vybudovať halu degradovala na snahu jednotlivcov o vlastné obohatenie. Nedalo mi, a tak som tam napísal toto:
Samozrejme, že ide predovšetkým o peniaze. Na takých majstrovstvách sa dá dobre zarobiť, a keď sa povie, že treba nový štadión za 2 - 4 mld. ako štátnu reprezentáciu, rozumej z verejných (štátnych) peňazí, tak sa dá zarobiť dvakrát.
Slovenský hokejový zväz získal od medzinárodnej hokejovej federácie licenciu na usporiadanie MS v hokeji v roku 2011 na Slovensku, ale nemá hokejovú halu. Bratislava (mesto = primátor a poslanci) chce aby sa to konalo u nás, teda nie v Košiciach, Poprade, alebo inde. Hokejová hala sa dnes obyčajne stavia ako polyfunkčná hala, teda aj na iné športové alebo kultúrne podujatia. (Konečne vraj potom príde Madona do BA. Možno aj Rolling Stones.). To bol dôvod, prečo mesto robilo čo bolo v jeho silách aby dalo k dispozícii hokejistom pozemok na ktorý si prstom ukázali. A ukázali si postupne na niekoľko pozemkov. Najprv na ten petržalský medzi mostami, potom na bývalý cyklistický štadión a nakoniec na športovú ZŠ na Kalinčiakovej. Športoviská tejto školy sú na najrušnejšej križovatke v Bratislave, kde je toľko prachu, smogu a hluku, že aj normálna výuka je problém a športovanie pod šírim nebom priam sebevražda. Škola je stará, viac ako 50-ročná, tečie strecha, okná netesnia, kotolňa je neefektívna atď. atď. Preto mesto povedalo, dobre, postavíme novú na bývalom cyklistickom štadióne, o 200 m ďalej, v tichom obytnom prostredí, kam základná škola patrí (ušetríme na prevádzke, lebo to bude moderná budova) a areál školy prenajmeme hokejistom za symbolický nájom aby už konečne mohli stavať.
Ale ani to hokejistov nerozhýbalo.
Vtedy sa chytil iniciatívy primátor a povedal, že mesto má krásny štadión (jediná funkcionalistická športová architektúra v BA ak nepočítam kúpalisko Tehelné pole v susedstve). Primátor a poslanci mesta chcú takto zabiť niekoľko múch jednou ranou:
1. BA bude mať moderný zimný štadión
2. Rekonštrukciou sa vybuduje cca 2000 nových parkovacích miest v podzemí, ktoré vyriešia situáciu okolo štadióna počas významných podujatí
3. Bratislava bude mať polyfunkčnú halu s dobrou akustikou (Nie ako NTC alebo hala na Pasienkoch, či Incheba).
4. Štát prispeje na rekonštrukciu mestského majetku, o čo sa snaží Žilina (minister školstva a športu je zo Žiliny...), aj Poprad by to chcel a samozrejme aj Košice.
Situáciu ešte múti Bratislavský župan a pár podnikavcov okolo neho, ktorí by tiež radi zbohatli. Hovoria, že veď v Petržalke majú pozemok na výstavbu haly, ani územný plán netreba meniť. Takto mýlia mnohých naivných ľudí. Aj pár skorumpovaných novinárov im pomáha.
O čo tu ide?
Zatajili to podstatné, že pozemok je súkromný a treba zo štátu najprv pol miliardy na jeho kúpu a potom ešte tých spomínaných 2 - 4 mld. na výstavbu haly. A mesto ponúklo pozemok zadarmo. O tom nik nehovoril.
A ešte čosi. Pokiaľ Bratislava nebude mať nultý diaľničný okruh (po roku 2025) a s ním nové diaľničné mosty cez Dunaj a tunely pod Karpatami, tak len sebevrah bude podporovať výstavbu haly v Petržalke s kapacitou cca 10 000 sedadiel. Pamätáte sa na dopravné zápchy počas každého podujatia v Inchebe, alebo počas najmenších dopravných obmedzení na bratislavských mostoch? To by sme si dali, keby tak do tejto petržalskej haly prišla Madona, Rolling Stones, alebo nebodaj skupina Elán!
A hokej si aj tak radšej pozriem v televízii.

Piatok, august 15, 2008