O čiernej farbe

Mám rád čiernu farbu. Aj džínsy nosím čierne a ak košeľu, tak tiež čiernu. Aj auto mám vždy čierne. Spomenul som si na rozhovor s mojou mamou pri rekonštrukcii mojej kuchyne a jej úprimné začudovanie nad mojou farebnou kombináciou riešenia interiéru. Treba povedať, že ja som v tom čase bol mladý architekt a ona renomovaná výtvarníčka s úspešnými výstavami po celom svete. Prekvapilo ju, že do kuchyne som si dal lesklú čiernu dlažbu, na ňu hrubý čierny koberec, čierny stôl, čiernu kamennú pracovnú dosku na kuchynskú linku, do nej čierny dress, čierne žalúzie na okná v čiernych hliníkových rámoch.

Bola to kompozícia rôznych odtieňov čiernej od lesklého povrchu až po matný. Čierna nebola jediná farba v interiéri - doplňoval ju lesklý chróm. Chrómové boli hrnce, kuchynské doplnky, svietidlá a aj nohy jedálenského stola. Túto divadelnú atmosféru výrazne umocnili bodové halogénové svetlá, ktoré niektoré časti nechávali v tieni a niektoré významné detaily bodovo nasvietili. Svietili na pracovnú plochu, obrazy na stenách a aj na sochu faraóna, ktorý sa vynáral z temnoty v rohu pracovnej linky.

Len kuchynskú linku som mal bielu, lebo čierne sa vtedy u nás nepredávali. Keď som mame povedal, že si ju dám nastriekať na čierno tak vtedy to úprimné začudovanie.

Svoj architektonický design som doplnil čiernym riadom z čierneho skla vyrobeným firmou Luminarc z Francúzska. Čierne boli hlboké aj plytké taniere, dezertné tanieriky aj misky na kompót a šálky na kávu, čaj aj na kakao. Od tohto obdobia uplynulo už temer dvadsať rokov a riad sa mi postupným používaním začal vytrácať zo skriniek. To by nebolo nič mimoriadne, keby som nenarazil na problém, že Luminarc sa k nám už nedodáva. Asi nebolo veľa extravagantných architektov, ktorí by ho kupovali. Ani vo Francúzsku sa mi nepodarilo dokúpiť, čo mi chýbalo.

Až dnes.

Našiel som predajňu firmy Willeroy & Boch a kúpil som si sadu čiernych pohárov na šampanské, biele víno a červené víno. Keď som sa opýtal na taniere, tak mi ukázali katalóg, kde bolo všetko. Hneď som zložil zálohu a nechal si objednať, čo mi už dlho chýba.

Keď som odchádzal z obchodu, tak mi majiteľka povedala, že jej tam tie poháre ležali už veľmi dlho a aj ľutovala, že ich kúpila, lebo nik ich nechcel. Veď preto mi dala na ne zľavu. Usmial som sa na ňu a pomyslel som si, že našťastie je vo Francúzsku stále dosť extravagantných architektov, pre ktorých sa tento riad oplatí vyrábať.

Aj dlhoročnú milenku - blondínu som vymenil za čiernovlásku, lebo ako architekt mám zmysel pre dokonalosť celku, ktorý sa vždy skladá z detailov.

Raz darmo, som architekt a potrpím si na zosúladenie doplnkov, ktorými sa obklopujem. 

 Pondelok, január 12, 2009