Môj priateľ Čas

Niekedy sa len tak zamyslím a premietam si svoj život. Predstavujem si, čo bolo, čo ma ešte čaká a čo všetko by som ešte chcel. Takéto zamyslenia bývajú veľmi nebezpečné, lebo čím ďalej tým častejšie prichádzam na to, že už asi na nič nie som. Na nič zmysluplné alebo inak osožné. Na nič, čo by sa mohlo v budúcnosti zísť a byť prospešné. Komukoľvek.

Kedysi som mohol byť aspoň potešením pre ženy. Alebo nádejou pre mladú vedu, alebo moju začínajúcu obchodnú spoločnosť. Ale toto všetko už dávno pominulo. Zamýšľam sa, či môžem byť prínosom pre firmu čo ma platí. Či by niekto mladší a plný energie nebol pre ňu vhodnejší.

Alebo sa zamýšľam, či by som nemal uvoľniť svoje miesto niekomu kto môže by jej životný partner a reálna opora, nie len teraz, ale aj o niekoľko desaťročí. Nie len niekoľko krátkych chvíľ tak, ako ja.

Zamýšľam sa, či nie je zbytočné celé toto moje snaženie. Či nežijem len v márnych ilúziách.
Na čo komu som?
Potrebuje ma niekto?
Ja za to vlastne ani nemôžem. Celé to má na svedomí môj priateľ Čas.
Ale aspoň jedno viem isto: to čo je zbytočné nebýva smiešne.
Len smutné.
Ale Čas všetko vyrieši.
Definitívne.