Pravda sa hovorí nahlas

Nikdy som sa nezaujímal o politiku, lebo vtedy, v socializme, by to znamenalo buď pokriviť si chrbticu a prerušiť spojenie medzi mozgovými centrami slúžiacimi na rozmýšľanie a hlasivkami so všetkým tým, čo pomáha k artikulácii myšlienok. Alebo sa stať disidentom a svoj život tráviť na polceste medzi basou a policajným vyšetrovaním.

Tak som sa o politiku radšej nestaral.
Neskôr po roku 89 som mal výčitky svedomia, keď som postupne zisťoval koľko tisícok odvážnych ľudí radšej hovorilo pravdu nahlas a neváhali obetovať svoju slobodu a životy. Dokonca aj slobodu a životy svojich blízkych. Ale už bolo neskoro. Demokracia bola nezadržateľne tu a ja som už nemal za čo bojovať.
To som si vtedy naivne myslel!
Postupne ma z môjho zahanbenia začal preberať prvý slovenský premiér a jeho konkrétne kroky v politike a najmä jeho spojenectvo s prostými robotníkmi a hejslovákmi, ktoré otočilo koleso dejín späť a niekam úplne mimo Európy. Poslednou kvapkou, ktorá vo mne spustila poplašnú sirénu, bola noc dlhých nožov z 2. na 4. novembra 1994, počas ktorej sa zmenilo viacero zákonov a demokracia na Slovensku skončila. Nepomohli ani diplomatické nóty a demarše z Európy.
Začali nám tvrdiť, že čo nás po Európe, že na Slovensku je to tak!
A dobrí podnikatelia mečiarovci a slotovci a luptákovci privatizovali a následne krachovali, ale nie oni, len tie spoločnosti, ktoré si privlastnili, ale už bez majetku a šance na ďalší život. A nezamestnaní sa kopili ako huby po daždi a hospodárstvo sa rozpadalo. A kopili sa majetky pár vyvolených, ktorí nepochybovali, že spoločenská morálka je na tej najlepšej úrovni a nie je čo meniť.
Vtedy som vedel, že zmeniť treba všeličo a vedeli sme to viacerí. Bolo to jednoduché, nebolo treba vymýšľať nič nové, veď naši európski súputníci podobné problémy riešili pred desaťročiami a ukázali nám, ktorá cesta vedie k cieľu a ktoré cesty netreba skúšať, lebo sú to slepé ramená. Bolo to jednoduché, len bolo to treba povedať nahlas. Pokiaľ sa ešte dá.

Vtedy v tom 94 som vstúpil do politiky, aby som mohol presadzovať svoje skúsenosti s trhovým hospodárstvom, s riešením bytovej výstavby a všetkého čo s tým súvisí. Mal som za sebou zahraničné stáže a vedel som, že bez zákona o hypotékach, bez zmien v bankovníctve, v katastrálnom zákone a tiež v postoji štátu k tejto problematike vývoj nepôjde dopredu. Vedel som, že štátne investície nemôžu mať v zákone výhody pred tými súkromnými, lebo to nie je demokracia.
Dnes sú tieto veci úplnou samozrejmosťou a začal som si myslieť, že sa už môžem v kľude venovať svojmu vlastnému podnikaniu. Ale história sa opakuje. A ako to býva v ešte horšom prevedení. Dnes niekto pošliapal demokraciu tak, že za vyslovený názor a prejav súhlasu s ním zrušil všetky stranícke štruktúry v bratislavskom kraji a chystá stranícke previerky úplne ako Biľak a ostatní strážcovia čistoty myšlienky v normalizačnom procese po roku šesťdesiat osem.
Dnes už v politike som a mám životné skúsenosti, ktoré mi hovoria, že mlčať sa nesmie. Viem, že každú nespravodlivosť je potrebné odhaľovať a pranierovať, lebo diktatúra a teror, ktorý kráča hneď v tesnom závese za nespravodlivosťou, nás všetkých rozdrtí.
Dnes už mlčať nebudem.

Streda, apríl 09, 2008