Jar je konečne tu. Vlahý vetrík
pofukuje po uliciach a chodníkoch dočista vyumývaných
jarnými dažďami. Moja záhrada sa priam očividne mení zo dňa na deň. Každé ráno
sa ponáhľam pred dom, aby som sa mohol potešiť ďalšou rozkvitnutou rastlinkou, alebo aspoň
novými zelenými púčikmi plnými novej energie.
Psíčkovia ležia na chrbtoch, naťahujú
všetky štyri laby k rannému slniečku aby im mohlo ohrievať plné bruchá a lenivo
na mňa žmurkajú.
Zostáva mi len jedna radostná povinnosť, osadiť moju novú lavičku do trávnika. Nebude to nič jednoduché, lebo váži asi 250 kg. Je totiž vyrobená z jedného kusu vzácneho tropického dreva, ktoré neviem ako sa slovensky nazýva, ale je to niečo medzi mahagónom a ebenom. A je aj tak ťažké, že ani nepláva vo vode. Čaká ma vyniesť ju zo vstupnej haly o poschodie vyššie na trávu pri terase pred obývačkou. Je to asi 30 m po schodoch a krížom cez terasu, ale čo to je proti trase, ktorú lavička musela absolvovať od výrobcu do mojej haly. Lavičku som si totiž nechal vyrobiť v jednej manufaktúre v Ukunde, mestečku v Keni vzdialenom 25 km od Mombasy. Z Mombasy lavička putovala cez džungľu a step asi 450 km do Nairobi na nákladnom aute. Cesta trvala niečo vyše troch dní. V Nairobi naložili lavičku do kontajnera a tento sa letecky dostal až na Bratislavské letisko. Odtiaľ putovala zas na nákladnom aute do mojej vstupnej haly.
Lavičku som si objednal od miestneho umelca a od zaplatenia kúpnej ceny trvalo 5 mesiacov než bola vyrobená a dorazila do mojej vstupnej haly. Už mi ostáva len vysvetliť mojim psíčkom, že desiatky slonov, ktoré po tejto lavičke putujú všetkými smermi nie sú nepriatelia a nemusia sa snažiť ich odhryznúť. Bola by to škoda.
Zostáva mi len jedna radostná povinnosť, osadiť moju novú lavičku do trávnika. Nebude to nič jednoduché, lebo váži asi 250 kg. Je totiž vyrobená z jedného kusu vzácneho tropického dreva, ktoré neviem ako sa slovensky nazýva, ale je to niečo medzi mahagónom a ebenom. A je aj tak ťažké, že ani nepláva vo vode. Čaká ma vyniesť ju zo vstupnej haly o poschodie vyššie na trávu pri terase pred obývačkou. Je to asi 30 m po schodoch a krížom cez terasu, ale čo to je proti trase, ktorú lavička musela absolvovať od výrobcu do mojej haly. Lavičku som si totiž nechal vyrobiť v jednej manufaktúre v Ukunde, mestečku v Keni vzdialenom 25 km od Mombasy. Z Mombasy lavička putovala cez džungľu a step asi 450 km do Nairobi na nákladnom aute. Cesta trvala niečo vyše troch dní. V Nairobi naložili lavičku do kontajnera a tento sa letecky dostal až na Bratislavské letisko. Odtiaľ putovala zas na nákladnom aute do mojej vstupnej haly.
Lavičku som si objednal od miestneho umelca a od zaplatenia kúpnej ceny trvalo 5 mesiacov než bola vyrobená a dorazila do mojej vstupnej haly. Už mi ostáva len vysvetliť mojim psíčkom, že desiatky slonov, ktoré po tejto lavičke putujú všetkými smermi nie sú nepriatelia a nemusia sa snažiť ich odhryznúť. Bola by to škoda.
Rovnaká škoda by bolo nezúčastniť
sa druhého kola prezidentských volieb. Budeme voliť medzi tragikomédiou s prehlbujúcou sa senilitou a pravicovým
racionalizmom kríženým so
sociálnym cítením.
Koho budem voliť mám jasné, hoci nemám rád toho malého fúzatého. Ale už mu podkopávajú stoličku, tak čo!
Zo súdka: O mne, O
politike, o psíčkoch
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára