sobota 8. februára 2014

Flautistka

Končil sa horúci letný deň. Kráčala po Palisádach. Sama, len s puzdrom na nástroj na ramene. Napadlo ma, že ide z konzervatória, ktoré je za rohom. Už z diaľky som videl, že je krásna, aj keď som sa na ňu pozeral len z auta a na ulicu začali padať prvé tiene prichádzajúceho večera.
Zaparkoval som na chodníku a rýchlymi krokmi som ju doháňal. Keď som ju už mal na dosah ruky boli sme práve pred vstupom do Štefánky. Vyšla pár schodmi ku vchodu, otvorila dvere a chcela vstúpiť. Vtedy som už stál vedľa nej a pridŕžal jej dvere, aby mohla pohodlne vojsť aj so svojím nástrojom. Usmiala sa na mňa svojimi veľkými čiernymi očami a úsmevom, pre ktorý muži dokážu meniť dejiny, pohodila svojou čiernou hrivou a vošla.
Našla si malý stolík v rohu kaviarne, položila svoj nástroj na stoličku vedľa seba a sadla si tak aby videla na zopár ľudí, ktorí tam sedeli a ticho sa rozprávali v šere začínajúceho súmraku. O pár okamihov som už sedel oproti nej a uvoľnene sme sa rozprávali pri pohári vína. Keď som sa dozvedel, že hrá na flaute tak som si spomenul na Iana Andersona z Jethro Tull a spýtal som sa jej, či tiež, keď hrá sólo, stojí na jednej nohe. Prekvapene na mňa pozrela a spýtala sa ma odkiaľ to viem, či som bol na nejakom jej koncerte. Aj som chvíľu váhal, či nemám klamať, ale priznal som sa, že nie, že si ju len tak predstavujem. Povedala mi, že od malička sa učila hrať na flaute a dnes koncertuje u nás aj v zahraničí. Vždy, keď sa snaží o tie najvyššie a najsilnejšie tóny, ktoré sú vyvrcholením hudobnej kompozície, tak stojí na jednej nohe so zaklonenou hlavou.
Mimovoľne som sa zapozeral na jej dlhé nohy ležérne preložené cez seba. Predstavil som si ju ako sedí na mojej motorke. Potom som si ju predstavil úplne inak. Povedal som si, že moje ďalšie predstavy, ktoré mi ako film plynuli pred očami, musím zmeniť na skutočnosť.
Keď sme sa na svitaní milovali na terase nad mestom a teplý letný vánok chladil naše rozpálené telá, tak tiež stála na jednej nohe a druhú mala vyloženú na mojom ramene. Tiež sa asi snažila o vyvrcholenie našej spoločnej kompozície. Jej dlhé čierne vlasy, plné omamnej vône, mi padali do tváre. Pozerala sa na mňa svojimi veľkými čiernymi očami s úsmevom, na ktorý nikdy nezabudnem. Obaja sme zhlboka dýchali a v pozadí nám k tomu hrali Jethro Tull - Locomotive Breath.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára