Dnes
je opäť piatok. Mám za sebou úspešný týždeň, preto môžem s kľudným
svedomím ísť na moje pravidelné piatkové stretnutie s priateľmi pri
orosených pohároch zlatistého perlivého moku, ktorý uvarili až v Belgicku.
Niekedy sa na naše stretnutie votrú aj niektoré naše manželky, ale
musím sa priznať, že oveľa väčšia zábava je vždy, keď sme len v mužskej
spoločnosti. Jediný, kto nás nikdy netrápi humorom svojej partnerky je
náš priateľ Gejza, televízny režisér a historik mesta. Je totiž zarytý
starý mládenec. Celý život mal priateľky a mnohé si dokonca nasťahoval
do bytu, ale vždy včas rozpoznal plíživé nebezpečenstvo manželstva a tak
sa nemusí dodnes z našich stretnutí ponáhľať domov. Vždy, keď
ktorákoľvek jeho priateľka
zastala pred výkladom s najnovšími chladničkami a povedala, že takúto
si raz spolu kúpia, tak to bola ich posledná prechádzka. Odôvodňoval to
tým, že sa s nikým nechce deliť o chladničku a ani o nič podobné.
Gejza je o generáciu starší ako my, ale duchom je z nás najmladší. Pochádza z veľkoburžoáznej rodiny a k dnešným politikom sa chová otcovsky a s úsmevom na tvári ich pravidelne navštevuje a upozorňuje na omyly. Všetkých bez rozdielu. V socializme o sebe hovoril, že pochádza z chudobnej rodiny. Keď sme sa čudovali, tak nám tvrdil, že áno, že ich slúžka bola chudobná, aj kuchárka bola chudobná a aj záhradník a šofér boli chudobní. Proste všetci boli chudobní.Jeho podkrovný byt mal obývačku vo veľkosti štvorizbového bytu, ale kuchyňu nemal, lebo nevaril, stravoval sa len v reštauráciách. Mal len veľký barový pult so zaujímavými barovými stoličkami a s jedným elektrickým varičom, aby si mal na čom urobiť praženicu. Raz zistil, že mu tam chýba polička na soľ a korenie, ktoré k praženici pridával a chcel si ju priklincovať na stenu. Po niekoľkohodinovej márnej snahe polička opäť spadla na zem a soľnička s koreničkou sa definitívne rozbili. Roky sme sa počas návštev u Gejzu pozerali na túto stenu plnú dier po vylomených klincoch. Keď sme sa ho pýtali, prečo si to nedá opraviť, tak povedal, že tej stene hovorí poprava partizána a má ju na výstrahu, aby ho už nikdy nenapadlo robiť nič podobné manuálne sám. Kladivo daroval susedovi, ktorý sa dodnes čuduje, lebo si ho prišiel len požičať.
Gejza je aj pracovitý scenárista. Pracuje po nociach, spať chodí až ráno a vstáva najskôr okolo obeda. Ak mu zavoláte pred jedenástou, tak určite zdvihne telefón so slovami: Kto má tú drzosť?! Má aj mobil, ale nenosí ho so sebou, čo sa hneď dozviete, lebo odkaz na ňom oznamuje: Mobil je doma sám...Gejza je pre mňa symbolom humoru a dobrej nálady. Jeho prirovnania a metafory sú proste neopakovateľné. Keď sme išli po našej ulici a Gejza si všimol susedových dom, ktorý okrem strechy má oplechovanú aj severnú fasádu hrdzavejúcim plechom, tak len akoby mimochodom poznamenal, že susedia sa nemusia báť víchrice. Keď som sa začudoval prečo, tak s úplnou samozrejmosťou mi vysvetlil, že keď víchrica uvidí ten hrdzavý plech, tak zoširoka dom obíde, aby nedostala tetanus.
Týchto pár príkladov, ktorými som opísal šírku Gejzovej duše je len povrch ľadovca. Gejza je žíjúca legenda.
Mnohé jeho myšlienky sú hodné toho aby aj nasledujúce generácie mohli vychutnať ich hlbokú iskrivú pravdivosť. Len neviem, či svoj sľub o tom, že ich uloží do knihy, ktorú raz napíše, niekdy dodrží. Dal mi ho pred viac ako dvadsiatimi rokmi a tento rok už bude mať sedemdesiatdva, tak dúfam, že to do tej deväťdesiatky stihne. Veď štyridsať rokov na jednu knihu nie je ani tak veľa.
Gejza je o generáciu starší ako my, ale duchom je z nás najmladší. Pochádza z veľkoburžoáznej rodiny a k dnešným politikom sa chová otcovsky a s úsmevom na tvári ich pravidelne navštevuje a upozorňuje na omyly. Všetkých bez rozdielu. V socializme o sebe hovoril, že pochádza z chudobnej rodiny. Keď sme sa čudovali, tak nám tvrdil, že áno, že ich slúžka bola chudobná, aj kuchárka bola chudobná a aj záhradník a šofér boli chudobní. Proste všetci boli chudobní.Jeho podkrovný byt mal obývačku vo veľkosti štvorizbového bytu, ale kuchyňu nemal, lebo nevaril, stravoval sa len v reštauráciách. Mal len veľký barový pult so zaujímavými barovými stoličkami a s jedným elektrickým varičom, aby si mal na čom urobiť praženicu. Raz zistil, že mu tam chýba polička na soľ a korenie, ktoré k praženici pridával a chcel si ju priklincovať na stenu. Po niekoľkohodinovej márnej snahe polička opäť spadla na zem a soľnička s koreničkou sa definitívne rozbili. Roky sme sa počas návštev u Gejzu pozerali na túto stenu plnú dier po vylomených klincoch. Keď sme sa ho pýtali, prečo si to nedá opraviť, tak povedal, že tej stene hovorí poprava partizána a má ju na výstrahu, aby ho už nikdy nenapadlo robiť nič podobné manuálne sám. Kladivo daroval susedovi, ktorý sa dodnes čuduje, lebo si ho prišiel len požičať.
Gejza je aj pracovitý scenárista. Pracuje po nociach, spať chodí až ráno a vstáva najskôr okolo obeda. Ak mu zavoláte pred jedenástou, tak určite zdvihne telefón so slovami: Kto má tú drzosť?! Má aj mobil, ale nenosí ho so sebou, čo sa hneď dozviete, lebo odkaz na ňom oznamuje: Mobil je doma sám...Gejza je pre mňa symbolom humoru a dobrej nálady. Jeho prirovnania a metafory sú proste neopakovateľné. Keď sme išli po našej ulici a Gejza si všimol susedových dom, ktorý okrem strechy má oplechovanú aj severnú fasádu hrdzavejúcim plechom, tak len akoby mimochodom poznamenal, že susedia sa nemusia báť víchrice. Keď som sa začudoval prečo, tak s úplnou samozrejmosťou mi vysvetlil, že keď víchrica uvidí ten hrdzavý plech, tak zoširoka dom obíde, aby nedostala tetanus.
Týchto pár príkladov, ktorými som opísal šírku Gejzovej duše je len povrch ľadovca. Gejza je žíjúca legenda.
Mnohé jeho myšlienky sú hodné toho aby aj nasledujúce generácie mohli vychutnať ich hlbokú iskrivú pravdivosť. Len neviem, či svoj sľub o tom, že ich uloží do knihy, ktorú raz napíše, niekdy dodrží. Dal mi ho pred viac ako dvadsiatimi rokmi a tento rok už bude mať sedemdesiatdva, tak dúfam, že to do tej deväťdesiatky stihne. Veď štyridsať rokov na jednu knihu nie je ani tak veľa.
Zo súdka:
Priatelia
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára