Už viac ako dve
desaťročia chodievam každú Veľkú noc na lyžovačku s priateľmi. Je nás toľko, že
si prenajmeme autobus a spoločne vyrážame z Bratislavy do Tatier. Chodievajú s
nami naše deti a dnes už aj deti našich detí a psy a priatelia z iných odborov činností.
Najprv to bola len skupina architektov, ale časom sa rozrástla o hercov a
spevákov. Mám rád tú cestu autobusom, keď spoločne popíjame a rozprávame sa o
veciach, čo sa stali za ten čas, čo sme sa nevideli.
Aby cesta lepšie ubiehala
zastavujeme sa v obľúbených reštauráciách a motorestoch. Keďže z roka na rok je
viac diaľničných úsekov v prevádzke musíme z diaľnice zísť a len tak sa k tým
motorestom dostaneme. Odbočenia z cesty a krátke posedenia na mnohých miestach
spôsobujú, že cesta z Bratislavy na Chopok trvá osem až desať hodín. Vraj, lebo
mnohí to vedia len z počutia a najmä záver cesty si nepamätajú.
Deti, ktoré sa
najprv tešili na lyžovačku postupne všetky plačú, lebo prestávajú veriť, že
niekedy do hôr dorazíme a sú presvedčené, že ich rodičia sa rozhodli cestovať
dovtedy, kým sa neupijú k smrti.
Alebo Jano, známy gitarista. Vystúpil z autobusu tesne pred odchodom na ďalšiu zastávku a išiel ocikať zadné koleso, lebo pivo s whisky si pýtalo svoje. Vtom sa autobus pohol a nik si nevšimol, že nie je na svojom mieste. Neskôr, keď dorazil do hotela za nami popisoval, ako sa trápne cítil v strede parkoviska cikajúc do prázdna, keď autobus odišiel a nechal ho tam. Mal len košeľu, bol bez peňazí a dokladov a nepamätal si meno hotela kam sme mali namierené. Nevedel ani v akom meste sa nachádza. Keď sa pýtal ľudí na parkovisku ako sa volá mesto v ktorom sa ocitol títo sa bez slova odvracali od toho potácajúceho sa opilca.
Alebo cigánka v bufete pri ceste pred Novou Baňou. Keď sme začali hrať na dvoch gitarách a piť rum a borovičku ako od smädu, tak zložila svetrík a len tak v tieľku tancovala na stole. Nemohol som si nevšimnúť, čo má vytetované na ramene: erzika@novabana.sk Hneď som vedel, že Slovensko napreduje v elektronizácii.
Idem sa teda pobaliť a o chvíľu vyrážame. Zajtra v skorých ranných hodinách budeme na mieste. Už nás v hoteli poznajú, tak si myslím, že dnešnú večeru, ktorú máme objednanú, ani variť nezačnú.
Alebo Jano, známy gitarista. Vystúpil z autobusu tesne pred odchodom na ďalšiu zastávku a išiel ocikať zadné koleso, lebo pivo s whisky si pýtalo svoje. Vtom sa autobus pohol a nik si nevšimol, že nie je na svojom mieste. Neskôr, keď dorazil do hotela za nami popisoval, ako sa trápne cítil v strede parkoviska cikajúc do prázdna, keď autobus odišiel a nechal ho tam. Mal len košeľu, bol bez peňazí a dokladov a nepamätal si meno hotela kam sme mali namierené. Nevedel ani v akom meste sa nachádza. Keď sa pýtal ľudí na parkovisku ako sa volá mesto v ktorom sa ocitol títo sa bez slova odvracali od toho potácajúceho sa opilca.
Alebo cigánka v bufete pri ceste pred Novou Baňou. Keď sme začali hrať na dvoch gitarách a piť rum a borovičku ako od smädu, tak zložila svetrík a len tak v tieľku tancovala na stole. Nemohol som si nevšimnúť, čo má vytetované na ramene: erzika@novabana.sk Hneď som vedel, že Slovensko napreduje v elektronizácii.
Idem sa teda pobaliť a o chvíľu vyrážame. Zajtra v skorých ranných hodinách budeme na mieste. Už nás v hoteli poznajú, tak si myslím, že dnešnú večeru, ktorú máme objednanú, ani variť nezačnú.
Zo súdka: Priatelia
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára