Ešte nedávno som bol študent na našej alma mater a potom som tam zostal aby som si spravil ašpirantúru. Ani mi vtedy tak nešlo o ďalšie vzdelávanie, aj keď treba povedať, že som vždy mal v štúdiu veľkú záľubu, ale išlo mi o voľnosť a voľný čas. Normalizačné metódy aplikované na nič netušiacu spoločnosť spôsobili, že architekti už nemohli byť na voľnej nohe. Museli sme sa zamestnať, ak sme sa chceli venovať voľnej tvorbe a žiť nie z platu, ale z výtvarných honorárov. Tak som zostal na škole a pracoval som v prenajatom ateliéri. Všetci študenti, ktorých som učil a ktorí si chodili privyrobiť ku mne do ateliéru boli moji rovesníci alebo len o niekoľko málo rokov mladší, ale to vôbec nevadilo, lebo najmä študentky boli vo veku primeranom môjmu. Aj ony si to vtedy mysleli, a tak sme sa tomu tešili spoločne. Ani som si neuvedomoval, že starnem.
Potom prišla revolúcia a ja som sa stal vedúcim katedry, ktorá novo vznikla, aby mohla rozvíjať dovtedy v našich podmienkach nepreskúmané. A zrazu som viedol kolektív ľudí, tvoril nové predmety a riešil zaujímavý výskum. Vytvorili sme si uznávanú pozíciu nie len na našej fakulte ale aj v rámci Európy. Nemal som kedy všímať si, že starnem.
Nie len akademický život sa menil. Aj spoločnosť začínala žiť inak a ja som si uvedomil, že zamestnaný a zo školského platu nikdy nebudem môcť robiť to, čo mám rád a spôsobom ako to mám rád. Okrem vedenia katedry som začal podnikať. Po rozbehu našej spoločnosti s ručením obmedzeným čoskoro vznikli ďalšie, ktoré som tiež musel rozbehnúť. Ani som si poriadne neuvedomil, že som zrazu rozvedený. Stále som sedel v práci a na fakultu som už dávno nemal čas, tak som odišiel a venoval sa len podnikaniu a nevšímal si nič iné.
Keď sa po rokoch život našich spoločností stabilizoval a ja som dokonca niektoré opustil pre chytráctvo mojich kedysi žiakov a rozbehol som nové vlastné a sám, tak som sa pustil aj do veľkých úloh, ktoré riešili veľké nadnárodné korporácie. Práca ma tak zaujala, že som nevnímal súmrak, ani soboty a nedele a dokonca ani sviatky, keď iné rodiny trávili čas spoločne. Neuvedomoval som si, že starnem.
So skupinou výnimočných ľudí, s ktorými ma spojila vlastne náhoda, sa nám podarilo presadiť zákon, ktorý v novodobých dejinách nemal obdobu a tak vznikla spoločnosť s nebývalým majetkom a s úlohami, ktorých rozpočet bol väčší ako rozpočet mnohých rezortov nášho hospodárstva. Vybudovali sme organizáciu práce, ktorá v takej veľkej spoločnosti bola veľmi zložitá. Získali sme pre nás najlepších odborníkov na trhu a tých mladých sme sami vyškolili. A európske fondy k nám bez problémov tiekli. Bola to všetko drina, že som si ani nestihol uvedomiť ako starnem.
Dnes opäť podnikám v oblasti, v ktorej som tesne po nežnej revolúcii bol doma. Dnes to už viem robiť oveľa lepšie. Ale doba je iná a dnes to už vie robiť veľa nových mladých spoločností, a tak ma to stojí oveľa viac energie ako kedysi a ja nemám pred sebou tak veľa času, ako by som si želal a ako by som si určite zaslúžil.
Začínam si uvedomovať, že starnem.
Ale presne viem čo spravím. Postupne začnem presúvať ťažisko môjho sústredenia na veci, ktoré ma napĺňajú radosťou, a pri ktorých sa krásne relaxuje pretože už nechcem starnúť.
Už teraz sa teším, že hneď ako prestanú jarné dažde si spravím výlet na mojom Haleyi po juhočeských mestách s ich neopakovateľnou renesančno-barokovou atmosférou s pivovarskými reštauráciami v podlubiach. A teším sa ako navštívim Postřižinský pivovar a hneď na to navštívim jarný Paríž a letný Londýn, a Benátky a cofeshopy v Amsterdame a zraz motorkárov v Daytone na Floride a mnoho iných krásnych miest, kde sa dá s Harleyom parkovať, lebo viem, že tam, kde nedozrieva hrozno a kam nevedie asfaltová cesta, nemá význam chodiť.
Nebudem zaháľať už ani chvíľku, lebo nie som na to zvyknutý.
Zo súdka:
O mne
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára