Nechcel
som tu písať o politike, lebo by to bolo príliš dlhé a nudné písanie a
ešte oveľa nudnejšie čítanie. A politika je panské huncútstvo, ktoré sa v
slušných rodinách netrpí.
Ale dnes musím.
Som totiž vo veľkom probléme. Neviem koho budem voliť. Našťastie sú voľby ešte dosť ďaleko, ale keďže viem, že veci čím sa viac menia tým viac zostávajú také isté, tak skutočne neviem koho budem chcieť aby v mojom mene sedel na Hradnom kopci.
Ale viem presne komu svoj hlas nedám.
Nedám ho tým postkomunistom, ktorý sa maskujú pečiatkou sociálnej demokracie ale pritom presne realizujú krok za krokom postup Gottwalda a jeho súdruhov po februári 1948. Zatiaľ zakázali zisk, lebo došli len do roku štyridsaťdeväť ale už teraz sa hrozím rokov päťdesiatych.
Nedám ho ani Muftimu. Lebo jednak nie som penzista a nie som ani dobrý podnikateľ-privatizér.
Nedám ho ani najväčšiemu Slovákovi, hoci Slovák som a dobrý, ale som aj Európan a mám rád bratov Čechov a Maďarov a Poliakov a aj Nemcom som už odpustil a ani Rakúšanom už nevyčítam monarchiu. Cítim sa v Európe doma a nechcem sa uzatvárať do seba.
Nedám ho ani tým čiernokabátnikom, ktorý ma chcú presvedčiť, že tento život pozemský je aj tak márny a existujú väčšie pravdy. Možno áno, ale o slobode rozhodovania žien, o tom či sa stanú matky alebo nie, sa nemôže rozhodovať v politických centrálach.
Som predovšetkým občan a vážim si občiansku slobodu. Som liberál a viem, že moja sloboda končí tam, kde by som sa dotkol slobody niekoho iného. Vážim si ju tak isto ako tú moju lebo viem, že ak by to tak nebolo nemohol by som byť slobodný ani ja sám.
A práve udalosti tohto víkendu spôsobili, že tomu poslednému, ktorému som dôveroval, že si slobodu váži tak ako ja, som musel prestať veriť. Ten malý fúzatý so sklonom k vypravovaniu vlakov v sobotu večer pošliapal slobodu vlastného názoru štrnástim statočným, ktorí svoj názor predstavili ostatným aby sa ich opýtali, či sa mýlia alebo či to cítia rovnako. Za stratu bratislavských slobodomyseľných intelektuálov vymenil lepidlo na svojej predsedníckej stoličke. Už raz som musel čítať a učiť sa naspamäť, pasáže z krízového vývoja v našej strane a spoločnosti, aby som pochopil, že pravda už nezostala pravdou a že niekto tvrdí to, čo je v skutočnosti úplne inak.
Dnes som už poučený vlastnými životnými skúsenosťami a viem, čo je sloboda prejavu a právo na vlastný názor. Ten mi nezoberie nikto, ani uznesenie prezídia strany.
Takže viem komu hlas nedám, pokiaľ bude stále na tej stoličke a čakám na tých ďalších statočných, ktorí ho odlepia, aby som mal problém s voľbami vyriešený.
Ale dnes musím.
Som totiž vo veľkom probléme. Neviem koho budem voliť. Našťastie sú voľby ešte dosť ďaleko, ale keďže viem, že veci čím sa viac menia tým viac zostávajú také isté, tak skutočne neviem koho budem chcieť aby v mojom mene sedel na Hradnom kopci.
Ale viem presne komu svoj hlas nedám.
Nedám ho tým postkomunistom, ktorý sa maskujú pečiatkou sociálnej demokracie ale pritom presne realizujú krok za krokom postup Gottwalda a jeho súdruhov po februári 1948. Zatiaľ zakázali zisk, lebo došli len do roku štyridsaťdeväť ale už teraz sa hrozím rokov päťdesiatych.
Nedám ho ani Muftimu. Lebo jednak nie som penzista a nie som ani dobrý podnikateľ-privatizér.
Nedám ho ani najväčšiemu Slovákovi, hoci Slovák som a dobrý, ale som aj Európan a mám rád bratov Čechov a Maďarov a Poliakov a aj Nemcom som už odpustil a ani Rakúšanom už nevyčítam monarchiu. Cítim sa v Európe doma a nechcem sa uzatvárať do seba.
Nedám ho ani tým čiernokabátnikom, ktorý ma chcú presvedčiť, že tento život pozemský je aj tak márny a existujú väčšie pravdy. Možno áno, ale o slobode rozhodovania žien, o tom či sa stanú matky alebo nie, sa nemôže rozhodovať v politických centrálach.
Som predovšetkým občan a vážim si občiansku slobodu. Som liberál a viem, že moja sloboda končí tam, kde by som sa dotkol slobody niekoho iného. Vážim si ju tak isto ako tú moju lebo viem, že ak by to tak nebolo nemohol by som byť slobodný ani ja sám.
A práve udalosti tohto víkendu spôsobili, že tomu poslednému, ktorému som dôveroval, že si slobodu váži tak ako ja, som musel prestať veriť. Ten malý fúzatý so sklonom k vypravovaniu vlakov v sobotu večer pošliapal slobodu vlastného názoru štrnástim statočným, ktorí svoj názor predstavili ostatným aby sa ich opýtali, či sa mýlia alebo či to cítia rovnako. Za stratu bratislavských slobodomyseľných intelektuálov vymenil lepidlo na svojej predsedníckej stoličke. Už raz som musel čítať a učiť sa naspamäť, pasáže z krízového vývoja v našej strane a spoločnosti, aby som pochopil, že pravda už nezostala pravdou a že niekto tvrdí to, čo je v skutočnosti úplne inak.
Dnes som už poučený vlastnými životnými skúsenosťami a viem, čo je sloboda prejavu a právo na vlastný názor. Ten mi nezoberie nikto, ani uznesenie prezídia strany.
Takže viem komu hlas nedám, pokiaľ bude stále na tej stoličke a čakám na tých ďalších statočných, ktorí ho odlepia, aby som mal problém s voľbami vyriešený.
Zo súdka:
O politike
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára