O našej vede

Dnes je presne na deň mesačné výročie narodenia môjho blogu. Musím sa ale priznať, že som písal a často publikoval už dávno predtým. Musel som, lebo také boli pravidlá komisie pre udeľovanie vedeckých hodností. Aj vedecká rada školy a fakulty na tom trvali. A tak som napísal množstvo odborných článkov, priebežných a záverečných vedeckých správ k výskumným úlohám a referátov na rôznych konferenciách a kongresoch. Napísal som aj dizertačnú prácu, aj habilitačnú prácu, ktoré svojim rozsahom mohli konkurovať románovej tvorbe klasikov.
Ale ani zďaleka ma to vtedajšie písanie neuspokojovalo tak, ako tento blog. Totiž nemohol som do neho vkladať ani trochu svojich emócií a musel som ich skrývať. Nemilosrdní školitelia, oponenti a recenzenti každú moju úvahu o zmysle života, či vyznanie ladným ženským tvarom nemilosrdne vyhadzovali. Dokonca aj zo školských skrípt, ktoré nemali ani trochu ambíciu stať sa vedeckou literatúrou. Treba priznať, že naša veda bola a stále je veľmi konzervatívna.
Dnes ma po dlhej dobe zas zavolali na fakultu, aby som si sadol do habilitačnej komisie, ktorú sa bude snažiť môj dávny spolužiak presvedčiť, že si zaslúži titul univerzitného docenta. Okrem verejnej habilitačnej prednášky, ktorú som si musel vypočuť asi pred mesiacom, nám predložil svoju obsiahlu habilitačnú prácu, ktorá sumarizuje a dokumentuje jeho samostatnú vedecko-pedagogickú činnosť za posledných viac ako desať rokov. Musím s poľutovaním konštatovať, že som v nej nenašiel ani len zmienku o jeho vnútornom živote, o sklamaných láskach a nádejach, alebo túžbach a snoch.

Len suché vedecké fakty.
Ale čo už. Bol to môj spolužiak a týmto aj navždy zostane, a ja nezabúdam na slová jedného brnenského profesora, ktorý raz na podobnej obhajobe povedal predsedovi habilitačnej komisie: Proslíchá se, že habilitant je vašim spolužákem. Toť největší nezdvořilost skoušet spolužáka!
A ja nezdvorilý určite nie som.

 Streda, február 27, 2008