Occasional demons

Každý človek má zopár príležitostných démonov. Aj ja ich mám. Žijú v zabudnutej minulosti.

Tam kam si ľudia ukladajú pekné spomienky alebo ešte krajšie sny sa vždy votrú aj nejakí démoni. Nebadane, neočakávanie. A keď sa prevalí ich hrozivá prítomnosť, je už spravidla neskoro.
Aj ja ich mám zopár. Tiež prišli nenápadne a potichu. Bojím sa ich, lebo už mám s nimi svoje skúsenosti. Dokonca ich už dobre poznám, lebo sú to stále tí istí. Zjavujú sa v tých najnevhodnejších chvíľach. Niekedy neočakávane, akoby sami od seba ale obyčajne potrebujú pozvanie. Stačí aj nechcené. Takýmto pozvaním býva náhodná spomienka, alebo nevinná myšlienka, ktorá takúto spomienku môže vyvolať. Stále sa plazia okolo a čakajú či nevyslovím meno niektorého z nich.
Pre istotu nemyslím na nové mená, lebo sa bojím, že sa objavia ďalší, o ktorých existencii som doteraz ani netušil.
Mala som s ním tú česť.
Nie, to nevyslovím!

Démoni žijú v tieňoch minulosti a snažia sa ničiť prítomnosť, preto ich do prítomnosti nechcem púšťať. Najmä, keď je takáto krásna. Do budúcnosti by sa mohli dostať len s mojou pomocou, ale tú nikdy nebudú mať. Budúcnosť si chránim. Ale démoni sa nenechajú ovládať a robia si čo chcú. A chcú len zlo. Nikdy sa ich nezbavím, to viem už dávno. Nikto sa im nedokáže ubrániť a ja nie som žiadna výnimka.

Len o jedno sa usilujem.

Nikdy nechcem a ani nesmiem byť takýmto démonom práve ja.

Pre nikoho.
Ja odídem navždy.